2. Výcvikový týždeň – COLLIOURE
Po pár hodinách jazdy busom s prehnane vypeckovanou klimatizáciou, sme konečne dorazili k moru do našej novej pevnosti v meste pri Španielskych hraniciach. Nedeľa ubehla celkom fajn, poriadny spánok a konečne poriadne jedlo v meste. Pondelok ale začal celkom z ostra.Museli sme bežať od pevnosti až k moru cez celé mesto, čo bolo dosť ďaleko, ľudia na nás celú dobu pozerali a fotili si nás, bol to pre nich určite zážitok. Začali sme výcvik na kajakoch, nebolo to až také ťažké, dokým sme ich nemuseli prevracať aj s nami v tej ľadovej vode. More malo teplotu tak 14°C, na pocit bola ale tá voda ľadová, plus bolo zamračené a fúkal studený vietor, takže nám bola zima jak sviňa. Toto sme opakovali niekoľko krát, chvíľu pádlovanie, potom do vody, naspäť na kajak a znova. Po uložení kajakov na miesto sme si to odbehli hore kopcom do pevnosti kde som zistil, že nemám náhradné ponožky, takže som musel celý týždeň behať v tých mokrých, čo bolo pre moje nohy, povedzme nie moc dobré.
Po prezlečení do suchých maskáčov sme okamžite začali zo „zelenou“ prekážkovou dráhou. „Pista (zelená)“ ako ju tu volajú, no … nič také na Slovensku nemáme. Dôležitá bola hlavne kondícia a silné ruky, všetko to boli hlavne visiace oceľové laná a reťaze, trúbky, madlá, pletené laná, bludiská a lezenie do komína … taký mix feraty a normálnej prekážkovej dráhy, medzi jednotlivými prekážkami sme museli bežať … do kopca. Dráha mala asi 35 prekážok a trvalo 20 minút ju prejsť. Už pri pokusnom prejdený som bol spotený a riadne unavený. Pri ostrom prejdení som sa snažil ako sa dalo, ale aj tak som bol najpomalší a porušil som 2 bezpečnostné pravidlá, za čo som dostal 0 bodov, cítil som sa ako pako, strašne ma to sralo. Potom nasledovalo ďalšie zamestnanie vo vode, tentokrát na nafukovacích člnoch ZODIAC. Pádlovanie bolo celkom náročné a znova sme sa museli aj s člnom 2x prekotiť, tá voda sa mi zdala ešte studenšia než minule. Pri prvom prevrátení do vody som sa zamotal do lán a skoro som sa utopil … Pod prevráteným člnom kde sme sa skrývali bolo vidno ako sa nám zráža dych. Odpádlovali sme naspäť na breh, člny sme umyli, uložili na miesto a znova šprintom hore kopcom do pevnosti.
V noci klasika, prednáška, príprava na misiu a dlhý výšlap na najvyšší kopec v okolí, bolo to ako šliapať na Gerlach. Dlho sme šliapali cez vinice, ktoré tam vlastne tvorili 90% prírody, všade samé vinice, aj na tých najstrmších svahoch. Pri jednej krátkej zastávke vo vinici sme si sadli do jarku, chalan čo sedel oproti mne zaspal. S nemím úžasom som sledoval ako sa zozadu ku nemu priplazil inštruktor, vrhol sa na neho a riadne mu naložil na xicht, dôvod? Ponaučenie do budúcna aby počas prestávky nezaspal. Na kopci brutálne fúkalo, cestou sme míňali nejaké ruiny starých budov, ale mali sme zakázané sa v nich skrývať počas prestávok. Takže vždy keď sme zastavili, pozapínal som si goráč, dal na seba všetky čapice, kukli a rukavice čo som mal a zaliezol do najbližšieho kríku. Výhľad z toho kopca bol nádherný, človeku sa zdalo že vidí až do Afriky. Oproti pochodom v horách to bolo oveľa náročnejšie, všetci sme boli za chvíľu vyšťavený. Prvý krát sa mi stalo, že som počas chôdze zaspal a dokonca sa mi pri tom snívalo. A nebol som jediný, na celom zástupe bolo vidno ako chlapi opisujú S-ká na chodníku, jednoducho za chôdze spali, zobudili sa až keď prestúpili z asfaltu na trávu. To jediné ich prebralo a zabránilo im aby padli dole strmím svahom. Tak sme sa prešliapali do ďalšieho dňa. Z vrcholu kopca, prudko dole po tých najstrmších skalách, cestou sme museli ešte prebehnúť cez diaľnicu, lebo inej cesty nebolo a zakrádať sa v tieňoch nočného mesta, aby sme nepozorovane dostali do pevnosti, rozložili sme si bivak vedľa útesu a išli spať. Keďže tu boli prijateľnejšie teploty, nenosil som zo sebou spacák, ale iba obyčajný ždiarák z termofólie, ktorý som si mohol v pohode poskladať do vrecka, na noc to stačilo aby človeku nebola zima.
Po pár hodinách spánku, klasika, signál na pohotovosť, beh do pevnosti a hurá do našich mokrých maskáčov. Čakala nás vodná prekážková dráha, s gumeným FAMASom ako záťažou a v tej ľadovej vode, no proste paráda. Ľudia na pláži z nás mali celkom zážitok, fotili a natáčali si nás, niektorý sa zastavili aj na kus reči. Pred ostrým prechodom dráhy sme sa išli ešte otužiť. Jeden vojak tam chytil šok z ľadovej vody a museli ho ratovať, obliali ho vedrom teplej vody a bol v pohode. Konečne prišiel čas na mňa, tak som skočil, tá voda bola brutálne studená!!!! Bolo to ako skočiť do ihiel, tak som si teda mákol. Všelijaké hranoly, sieť, lano, šikmá prekážka podplávanie člnov a nakoniec ponor a preplávanie cez 2 m dlhý tunel v 2 m hĺbke, to bolo najhoršie, ale spravil som to v dobrom čase a dostal dobré hodnotenie. Následne sme utekali popri útesoch dakam doprdele, tam sme začali sme s „Commando“ plávaním, teda s gumeným FAMAS-om a ruksakom plným šutrov. Skákali sme do vody z 10 m útesu a plávali 50 m na breh. Bolo to celkom fajn až na tú skurwene studenú vodu, aspoň svietilo slnko a ja som sa mohol ohriať na skalách. Hneď šprint naspäť, prezliecť sa do suchých maskáčov a hurá na prednášku o výbušninách. Celú prednášku som sa triasol, bola mi strašná zima. Po prednáške nasledovalo zamestnanie zo sebaobrany, bol som strašne unavený, cítil som sa úplne vysilený, trošku ma prebralo keď sme sa začali pichať gumenými nožmi. Začali sme preberať techniku likvidácie strážnych pomocou noža, bola to sranda, hlavne keď ma inštruktor využil ako figuranta, a predvádzal to s ostrým nožom, našťastie ma nepodrezal. Zo sebaobrany šprintom na prekážkovú dráhu, z ktorej som mal zase 0 bodov kvôli porušeniu bezpečnosti. Išlo sa besným tempom až do noci, nemali sme pochod a išli sme rovno do bivaku.
V stredu toho bolo veľa, celý deň sme strávili výcvikom v mori. Cvičili sme jak na kajakoch tak na zodiakoch, pádlovali sme jak zmyslov zbavený, hore dole. Na more po nás prišla veľká loď na ktorú sme všetky člny naložili, tá nás odviezla ďalej na more, kde sme člny zase vyložili a presadli sme do nich, znova pádlovanie a prevracanie. Potom po nás prišiel nejaký rýchli čln, najprv sme pri plnej rýchlosti presadali z veľkej lode na neho a naspäť, bol to dosť adrenalín, ten čln išiel tak 100 km/h. Skúsili sme si aj taktický výsadok do mora, teda sme z tej lode pri plnej rýchlosti aj s výstrojou vyskákali. Vytvorili sme vo vode „kruhovú obranu“, spočítali sme sa a čakali kým sa po nás loď nevráti, následne sme sa museli na ňu dostať, podarilo sa nám to až na druhý pokus, robili sme to totiž za pohybu, tá loď nezastavovala, len nám vyhodila sieť. Keby nebola tá voda ta strašne studená, tak by to bola riadna sranda. Skúsili sme si aj obojživelný výsadok … na pláži plnej ľudí. Musel to byť pre nich riadny zážitok, pozerať sa tam na nás ako sa zakrádame s člnmi na pláž, ako sa vyloďujeme a zaisťujeme sektory, ako sa snažíme maskovať člny. Makali sme takto až do večera, celý deň v tej studenej vode, ak na niečo čakali, tak sme sa dali všetci do jednej guče a snažili sme sa ohriať jeden o druhého, strašná zima … Jak sme odložili člny, tak nás nechali inštruktori čakať nastúpených na pláži kde riadne fúkalo a bolo pod mrakom, neviem čím sme si to zaslúžili ale neskutočne sme tam vymrzli. Všetci sme sa tešili ako si zabehneme hore do kopca aby sme sa aspoň trochu zahriali. Jak sme sa konečne prezliekali do suchého, tak nás inštruktori začali polievať vodou z hadice, takže z mokrého do mokrého. Bol som taký unavený a vymrznutí, že som nemal energiu ani sa hnevať, prezliekol som sa najrýchlejšie ako som vedel a utekal na učebňu. Na brífingu na nočnú misiu som sa triasol jak príklepová vŕtačka, nepomohli ani všetky teplé veci čo som na seba dal, cítil som sa dosť zle a určite som mal aj zvýšenú teplotu, ale išlo sa ďalej. Nasledovala modrá prekážková dráha, môj zhoršený fyzický stav sa začal prejavovať, nielenže som bol pomalý, ale nedodržal som bezpečnostné postupy a dostal som – 8 bodov, no hanba jak svet. Vzdať som to ale nechcel za žiadnu cenu, takže som sa vzoprel a pokračoval ďalej.
Nočná misia bola len dlhá túra na ten totálne najvyšší kopec, teda horu, aká v okolí bola, na vrchole sa nachádzala obrovská kamenná veža s vysielačom a tam sme išli. Ignorovali sme aj tie najužšie cestičky a išli hore rovno po skalách, moje neustále rozmočené nohy toho začínali mať už dosť. Aby ste vedeli aká to bola asi túra, skúste si vyšliapať niekedy Kriváň s 35 kg batohom, ale ignorujte horské chodníky a choďte vždy tým najstrmejším svahom, a choďte to v noci bez svetla. Na vrchol sme došli všetci totálne zničený, nohy nás neskutočne pálili, prestávku sme mali tak 15 minút, akurát čo sme si tam doplnili vodu a MRE. Sadol som si na jednu skalu a zadíval sa do diaľky, mesiac svietil naplno a z vrcholu bol nádherný výhľad všade do okolia, bolo ako mať zem rovno na dlani. Čistý vzduch s vôňou mora, dobrý kolektív, ako cítil som sa úplne na sračky, bol som unavený a ubolený, rozmočené chodidlá sa mi doslova rozpadávali, ale v nejakom zvrátenom zmysle som si to užíval. Po krátkej prestávke zase strmákom rovno dole, pomaly začínalo svitať keď sme prišli do priestoru kde sme si mali spraviť bivak. Jak sme sa ukladali na spánok začalo riadne pršať, uložil som sa medzi dva kríky a natiahol nad seba pončo a trochu som si zdriemol.
Štvrtok ráno som sa zobudil totálne mokrí, nejakým divným spôsobom mi napršalo do ždiaráku, leň čo sme sa zobudili, už sme museli utekať hore kopcom k nejakej zrúcanine. Beh bol na čas, trasa bola dlhá asi 2 km a mali sme na to 12 minút, stihli sme to za 10, ani neviem ako sa nám to podarilo keď sme boli taký zničený. V pevnosti sme cvičili v trojiciach boj v CQB. Vyfasovali sme taktickú výstroj, prilby, GoPro kameru a FX muníciu. Konečne moja parketa, taktika, ale to čo po nás chcel inštruktor, sa mi zdalo dosť divné. Väčšina západných armád rozdeľuje jednotky na 4-členné tímy, čo je najoptimálnejšie na boj v CQB, frantíci ale idú všetko v trojiciach, signály na pripravenosť idú spredu dozadu a nie naopak ako u ostatných. Hneď na začiatku som bol zdrbaný od inštruktora, prečo som si kľakol za prekážku a zaisťoval 6. hodinu, zatiaľ čo moja dvojica vyrážala dvere. Konkrétne sa inštruktorovi nepáčilo, že som si kľakol, bolo mi vysvetlené, že keby to bolo naozaj, tak vediem boj s 50kg batohom a už by som sa nepostavil. Totálne mi resetlo logiku, ako ak Francúzi vo vojne fungujú „viac v nohách a menej v hlave,, tak to veľa vysvetľuje. Dvere sa nám podarilo vyraziť a pokračovali sme ďalej, konečne som sa cítil znova ako vojak. Úroveň reality bola neskutočná, ohne, dym, zvuky vojny, plne zariadené domácnosti, vyskakovacie terče civilistov a nepriateľov a ďalšie rôzne atrapy. Vždy po pár minútach sme sa striedali vo funkciách. Vchádzali sme do miestností dverami, oknami, kanálom, šplhali sme po hromozvode alebo cez okapovú rúru. Jeden člen našej trojice pri čisteni miestností totálne rozstrieľal terč s civilistom, nojo … smola. Strašne sa mi ten výcvik páčil aj keď trval len 15 minút, hlavne keď som bol vo vedení tímu, ale musím si dávať pozor na pár vecí. Na debrífe sme si prezreli videa z kamery, inštruktor povedal, že sa nemáme tak tlačiť na stenu, dať si pozor na nahlasovanie zbrane a byť viac agresívny, a hlavne nestrieľať po civiloch (LOL), ale ináč nás zhodnotil dobre, to ma celkom potešilo.
Ďalej sme tam cvičili zlaňovanie stien rôznymi spôsobmi a záchranu človeka visacieho na lane, plus sme ešte cvičili viazanie uzlov na čas. Potom začalo znova liať a mi sme museli bežať dole kopcom ku nákladiakom, ale moje rozmočené chodidlá toho mali už dosť. Tá bolesť bola neskutočná, už to bolo dosť dávno čo som plakal od bolesti, ale keď sme konečne prišli ku nákladiakom tak som ronil krokodílie slzy, tak strašne to bolelo. Moje chodidlá boli úplne na sračku, vyzerali ako zákopová noha, mal som na nich otlaky veľké ako 2€ mince, boli v kuse mokré a nemohol som na nich stáť. Keď sme sa vrátili do pevnosti musel som ísť znova na ošetrovňu, kde ma dali ako tak dokopy a mohol som aspoň trochu chodiť. Z ošetrovne na sebaobranu kde sme zase makali jak kone, mastili sme sa tam navzájom, nosili sme sa, plazili sme sa po mokrej tráve, dostávali sme zabrať na 100 rôznych spôsobov. Nevedel som sa dočkať nočnej misie, tam som si mohol ako tak „oddýchnuť“. Z brífingu som vôbec nevedel aká je naša úloha, jednak bol vo francúzštine a ja som bol v tranze od únavy. Prebral som sa až keď sme vyrážali.
Z pevnosti sme sa presunuli na pláž cez útes, strašne pršalo a už som len čakal kedy sa na nejakej skale niekto šmykne a zabije sa. Z pláže sme prešli k mólu kde sme zaujali kruhovú obranu a čakali na loď, tá si po nás prišla okolo 23:00. Loď nás odviezla ďaleko na more, kde sme z nej zložili zodiaky, nalodili sa na ne a dlho pádlovali, až sme dopádlovali k nejakej pláži. Pri pokuse o obojživelné vylodenie sme všetci totálne zmokli, bol dosť silný príboj a vkuse sa cez nás prelievali vlny, šťastie že sme sa nepotopili. Podarilo sa nám ale vylodiť a zaistiť pláž. Dotiahli sme člny za pláž a naložili ich na nákladiaky, a následne sme si to vyšliapali hore kopcom do pevnosti kde sme deň pred tým mali CQB … po ceste sme sa samozrejme stratili, ako vždy … Taktický prístup k pevnosti nám celkom išiel, skryto a potichu a vždy s nejakým zaistením, bola to paráda. Do pevnosti sme sa infiltrovali cez malé okno do ktorého vyhodil jeden vojak hák s lanom.
Zaujali sme zhromaždisko a Wick mi povedal čo ideme robiť. Našou úlohou bolo zlikvidovať nepriateľa v pevnosti, zničiť postavenie protilietadlovej batérie a oslobodiť rukojemníkov. Veliteľ čaty nás rozdelil na útočný tím, podporný tím a demo tím. Mňa zaradili do podporného tímu, mojou úlohou bolo nájsť si dobré postavenie a podporovať paľbou útočný tím. Hneď na začiatku som skoro odstrelil inštruktora ktorá sa nachádzal rovno na pozícií, ktorú som si vyhliadol. Považoval som ho za člena OPFOR, ale bol to iba rozhodca, chalani ma ale stihli včas zastaviť. Na signál som zahájil paľbu na OPFOR, za pár sekúnd som vystrieľal všetky zásobníky ktoré som mal, potom vyrazil útočný tím, a tam sa to pokazilo. Francúzi boli silno premotivovaný a hneď na začiatku hodili jeden cvičný granát M67, ale miesto toho aby ho nechali trochu ,,predvariť“, rozbehli sa rovno za ním, vybuchol im rovno pod nohami. Celý tím osvietila nádherná bielo-žltá žiara a ohlušujúci výbuch. Našťastie mal ten granát iba mäkký plastový obal a výplň z múky alebo niečoho, takže sa nikomu nič nestalo, ale ten pohľad ako im to tam bachlo, no to bolo na nezaplatenie, ale pokračovalo sa ďalej. Útočný tím zlikvidoval nepriateľa, demo tím odpálil dvere do bunkra, z ktorého potom vyslobodili rukojemníkov, demo tím ešte položil cvičné nálože na rakety a mohlo sa ísť.
Exfiltrovali sme sa po určených tímoch, každý si zvolil vlastnú trasu, nám sa podarilo stratiť sa … zase … asi tak 3x … 45 minút sme blúdili popri útesoch, nejakým zázrakom sa nám ale podarilo nájsť exfil point, mólo s vysokým majákom. Na mólo po nás prišiel rýchli čln do ktorého sme naskákali a ten nás odviezol k lodi ďaleko od pobrežia na ktorú sme presadli. Už som sa tešil ako nás odvezú rovno pri pevnosť a budeme mať pokoj, bol som unavený ako nikdy v živote. Bol som mokrý a totálne premrznutý, chalani okolo mňa zaspali, tak som sa chystal aj ja si trochu zdriemnuť, keď vtom zaznel alarm. Opýtal som sa Wicka, že čo sa deje, povedal mi nech si odložím batoh a FAMAS a nech si dám záchrannú vestu, prilbu a zoberiem ten gumený FAMAS, že ideme skákať do vody a plávať na pláž. To bolo to posledné čo som chcel robiť, ale čo už. Pred skokom do vody som si sám pre seba zakričal LET´S DO IT a skočil. V plnej rýchlosti sme vyskákali do tej čiernej, 12°C vody, bolo tak 01:00 v noci a tá voda …. no nenávidel som to, celá čata sme potom plávali asi kilometer na pláž. Tam nás nechali inštruktori ešte riadne premrznúť, taká zima mi v živote ešte nebola. Mal som fakt neskutočnú triašku, tá pokračovala nasledujúcich 24 hodín non-stop, zaspával som s ňou, zobudil som sa s ňou a celý piatok som sa vlastne triasol.
Piatok začal sebaobranou na ktorej nám dali naozaj zabrať, najprv 400 m plazenia okolo futbalového ihriska, potom rôzne cvičenia s vlastnou váhou, ťahanie raneného, nosenie raneného na chrbte a na pleci, mŕtvy ťah pri ktorom sme zdvíhali spolubojovníka, kliky, drepy, brušáky a neviem čo ešte, no zaberák jak sviňa, bez prestávky … ako bolo to fakt náročné a už som to nezvládal. Po pár hodinách to moje chodidlá nevydržali a už som naozaj nemohol ani stáť, natož chodiť, nohy sa mi podlamovali samé od seba. Zvyšok sebaobrany som len sedel a sledoval ostatných, nedalo sa inak, tá bolesť sa už nedala vydržať nech som sa akokoľvek zapieral, mal som zimnicu jak sviňa a cítil sa na skapanie. Najhorší pocit ale bol, že som nemohol cvičiť s čatou, cítil som sa tam ako príťaž, ako nula, to bolo horšie než tá fyzická únava. Potom bol už konečne koniec, nejako som odkrýval pred sklad kde sme nekonečne dlho čistili a odovzdávali veci. Hneď ako nám dali rozchod, chalani z čaty sa bleskovo zbalili a vystrelili do mesta, videli sme sa znova až nedeľu poobede. Ja som sa zavrel s plastovou stoličkou do sprchy, kde som strávil 2 hodiny rozmrazovaním sa, tá zimnica totiž neustávala. Bol som tam až kým som neminul všetku teplú vodu, už som sa nevedel dočkať kedy sa uložím do postele. Necítil som sa dobre, cítil som že mám zvýšenú teplotu a že na mňa niečo lezie, ale vzdať som to nechcel, výcvik dokončím aj keby som mal mať to najhoršie hodnotenie a musel by som sa do cieľa doplaziť.
