3. Týždeň– Citadela MONT LOUIS
Víkend som strávil v posteli, snažil som sa dať aspoň trochu dokopy a hlavne vysušiť si nohy, ktoré vyzerali ako kuracie prsia 2 týždne po záruke. Zimnica ma našťastie prešla, ale prišli bolesti hlavy, nevoľnosť, kašeľ, sopeľ, vysoké teploty, jednoducho paráda … liečil som sa z čajov ktoré mi zostali z MRE. Nedeľu nás odviezol bus naspäť do hôr do pevnosti, chalani z čaty sa rozpŕchli na všetky strany a v našej „kobke“ sme zostali iba ja a Rado. Snažili sme sa aspoň trochu si oddýchnuť a pripraviť sa na ďalší týždeň výcviku. Ale aj tak sme mali dosť roboty, všetky veci sme si museli riadne vyčistiť a hlavne pozašívať, roztrhané sme mali skoro všetko, maskáče, kanady, ruksaky, čiapky, atď, aj tak sa nedalo nič iné robiť. Okolie pevnosti bolo ako zombietown, nikde ani duše, žiadny bar, obchod, alebo reštika, iba jedna práčovňa …
Pondelok začal našťastie zľahka, výber zbraní zo skladu, prebranie materiálu, maskovanie, nástup a potom šprintom na hradbu. Väčšinu dňa sme strávili lezením po hradbe a dookola sme cvičili záchranu človeka visiaceho na lane, bola to celkom makačka, išlo hlavne o to zvládnuť techniku. Po krátkej prestávke v bivaku kde sme sa najedli sme išli na modrú prekážkovú dráhu, veľké ruksaky sme odložili a zobrali si menšie plné kameňov, klasika. Hneď na prvej prekážke, hojdačke z voľne visiaceho lana, ktoré bolo istené menším oceľovým lanom, som si nespravil dobrý úchop. Šmykol som sa a na oboch rukách mi stiahlo kožu z prstov. Ruky som mal kompletne meravé, trvalo to ale iba chvíľu a začalo to neskutočne bolieť a krvácať, cez slzy som ale pokračoval ďalej. Nemohol som sa poriadne chytiť žiadneho madla, tak som používal hlavne lakte. Inštruktori buď nevideli čo sa mi stalo, a pokladali ma za nemehlo, alebo mali len v p!č!, ale hučali na mňa celú dobu nejaké francúzske a anglické nadávky. Celú dráhu sa mi podarilo s obtiažnosťou a v bolestiach prejsť. Na konci sme mali nástup, stál som tam v pozore, s rukami vedľa tela a z prstov mi kvapkala krv na zem. Jeden inštruktor na mňa ukázal prstom, a z toho čo mi Wick preložil, povedal, že ak sa hneď nevzchopím, tak odtiaľto vyletím. Hneď som sa cítil motivovaný, sral som teda na ošetrovňu a pokračoval som ďalej s rozj€banými prstami. Z dráhy behom na učebňu, tam mi chalani pomohli s ošetrením, našťastie mali nejaké zázračné vodičky ktoré fungovali ako dezinfekcia a pomáhali s hojením. (Jazvy na prstoch mám ináč doteraz).
Nasledovala dlhá príprava na nočnú misiu. Plán bol nasledovný, o 22:00 prejsť ešte raz „Pista Blue“ a potom si to odšliapať hore do kopca na trhaciu strelnicu (prevýšenie asi 300 m, prudko hore kopcom). Na strelnici vykonať prepad bunkra a zlikvidovať nepriateľa. Prejsť modrú dráhu nerobilo problém, mohli sme si pomáhať a ja som si nasadil na moje zafačované prsty rukavice, takže som sa mohol aj dobre držať. Podarilo sa nám síce zamotať sa do ostatného drôtu, ktorý nebolo v tej tme vidno, ale dostali sme sa z toho len s nejakými škrabancami. Potom klasika, nekonečný výšlap do kopca. V zhromaždisku sme sa rozdelili na podskupiny, tentokrát som bol v zaisťovacej podskupine, našou úlohou bolo zaisťovať príjazdovú cestu. Útočný tím najprv gumenými nožmi zlikvidoval stráže okolo bunkra, odpálil dvere a vyčistil bunker od nepriateľa, išlo to ako hodinky a chalani to zvládli bez strát. Uložili sme sa na spánok v malom lesíku na kopci, kvôli tej nadmorskej výške, teplote a riedkemu vzduchu som nemohol celú noc chytiť dych, takže som nenaspal nič, len som dychčal v spacáku jak debil.
Utorok sme hneď ráno začali s odpaľovaním náloží, každý sme odpálili tak 1kg starých amerických TNT a potom nás odviezli „popiči“ nákladiaky naspäť do pevnosti.
V citadele sme potom znova cvičili lezenie a sebaobranu, navyše sme si skúšobne prešli tú najťažšiu prekážkovú dráhu, „Pista Rouge“ (červená), tvorilo ju 27 prekážok a točila sa v podstate okolo celej pevnosti. Hojdačky, lezenie po lane, zliezanie, lezenie po tyči, po odkvapovej rúre, lanovka, plazenie sa kanálom, lešenia, madlá, ferata … atď, niečo neskutočné, trvalo mi 22 minúť ju prejsť a skoro som tam dušu vypustil. Deň prešiel celkom rýchlo, ale celá čata sme spravili jednu veľkú chybu, na prezentácií na nočnú misiu sme driemali, tak nás nechali inštruktori pochodovať celú noc, bez odpočinku. Pochodovali sme cez 9 hodín v kuse, od úsvitu do úsvitu, len s minimálnymi prestávkami, nespali sme nič … nemalo to konca. Celá čata sme vyzerali ako zombíci, to že sme zaspávali na nohách počas pochodu sa stávalo štandardom.
Streda prebehla celkom rýchlo, aj keď sme boli všetci dobitý jak kone, zase sme mali lezenie na stene a sebaobranu. Potom sme na ostro prešli „červenú“ dráhu z ktorej som dostal 0 bodov. Pri lezení hore odkvapovou rúrou (22 m kolmo hore) som sa na vrchole zle chytil a spadol som, zachránilo ma len istiace lano, kurwa tam. Strašne ma to sralo, ďalšia dráha z ktorej nemám nič. Hodiny na počítači ukazovali 17:35 keď sme sa začali pripravovať na nočnú misiu. Nasledovala ďalšia hodina lezenia a potom sme hneď išli na misiu, tá bola celkom v pohode, iba pochod, aj keď zase tie kopce … misiu sme skončili presne o polnoci.
Keď sme hlboko v noci na štvrtok dorazili na naše spacie miesto niekde pod nejakou skalou, tak začalo riadne pršať, potom sa do toho pridalo ešte aj sneženie, a vietor … no všetci čerti sa vonku ženili. Všetci sme boli taký unavený, že nám to bolo úplne jedno. 158€ investícia do amerického modulárneho spacáku ale rozhodne vyplatila, aj keď bolo z vonka všetko premočené, tak ja som strávil noc v suchu, vďaka bohu za vonkajšiu Goratexovú vrstvu. Ráno sme sa rýchlo zbalili a znova sme utekali do pevnosti kde sme naskákali na nákladiaky ktoré nás odviezli dákam do hory. Tam sme sa učili ako správne zabiť zajaca, stiahnuť ho z kože, naporcovať a opiecť. Vyrobili a upiekli sme si ešte aj vlastný chlieb a kopu iných vecí ktoré sme potom zjedli, konečne niečo normálne a nie tie umelé potravinové dávky. Ani neviem ako ten deň rýchlo prebehol ale nejako som začal znova vnímať až keď sme mali ďalšiu prednášku na nočnú misiu, iba nejaká jednoduchá túra ktorá prebehla celkom rýchlo a ani neviem ako a bol už piatok. Ráno nasledovala sebaobrana a lezenie a potom bol konečne koniec, nasledovali bežné procedúry ako čistenie a odovzdávanie materiálu, ja som sa už tešil na víkend. Sobotu nás pozvali Francúzi na večeru do jednej reštaurácie, bolo to od nich fakt milé, zaplatili za nás jak večeru, tak aj 50€ za taxík, neviem ako sa im mám odvďačiť.
