KOMANDO – 4. TÝŽDEŇ

Prinášame Vám posledný diel zo série zážitkov z vojenského výcviku komando.

4. Týždeň– CITADELA
Víkend ubehol ako voda a nastal konečne posledný týždeň, výcviková fáza oficiálne skončila a posledných 72 hodín bude zameraných na testovanie všetkého, čo sme sa naučili. Z tempa sa ale neuľavilo, stále sme sa maľovali, mali 5 minútovú pohotovosť a všade sme utekali.

Ráno už stará známa klasika, nástupy a výber materiálu a potom behom na hradbu. Ako prvé nás čakal praktický test z výbušnín. Najprv sme museli správne poskladať časový roznecovač, čo bola len rozbuška, zápalnica a taký plastový štuplík čo to celé zapálil, to nebolo až také ťažké. Potom sme mali predviesť správny postup likvidácie nevybuchnutého granátu, namerať si správne vzdialenosti, spraviť si lôžko, znova spraviť časový roznecovač, položiť nálož na granát a celé to akože ,,trhnúť“. Inštruktor nikomu v ničom neporadil, len si všetko zapisoval, až na konci povedal všetky nedostatky a potom nás poslal preč.

Jak sme skončili výbušniny tak sme sa presunuli na červenú prekážkovú dráhu, okrem toho, že sme ju museli celú prejsť, musel každý z nás po anglicky vysvetliť a následne ukázať ako sa správne prekonávajú aspoň dve prekážky. Ja som dostal prekážky 5 a 6, čo bolo lezenie do komína a ako si prepínať istenie na ferate. Všetky tie prekážky sme mali už toľko krát prejdené, že sme to prešli raz-dva.

Z prekážkovej dráhy hneď na lezeckú stenu kde sme mali praktickú skúšku z viazania uzlov, prípravy výstroje a potom záchranu človeka vysiaceho na lane. Tam som spravil jednu chybu, a to že som si neskontroloval poriadne lano ktoré som tam mal už pripravené, inštruktori mi tam na ňom totiž spravili uzol.

Celé toto praktické testovanie trvalo strašne dlho, kedže sa šlo po jednotlivcoch, na druhú stranu bol to krásny deň, na oblohe ani mráčik a ani nefúkalo, tak sme si čas medzi jednotlivými testami krátili debatou, alebo mikro spánkami.

O 21:00 nám začal písomný test z výbušnín, bol samozrejme vo francúzštine. Aj keď nám chalani hovorili nech sa nestrachujeme, že ten test nie je pre nás dôležitý, napriek tomu sme boli s Radom nervózny a furt sme ich otravovali otázkami, ako máme ten test spraviť. Inštruktori boli totiž nekompromisný, pre nich bol taký detail ako neznalosť cudzieho jazyka iba ďalšia blbá výhovorka … Celý test som odpísal od jedného aziata s ktorým som sedel, ale aj tak so bola asi katastrofa … nakoniec sa ukázalo, že nás dvoch s Radom z písomného testu naozaj nehodnotili. Prvý deň nás nečakal žiadny nočný pochod, tak sme v bivaku rovno zaliezli do spacákov a zaspali.

Nenaspal som toho moc, celú noc som mrzol, vonku bola strašná zima, aby som ušetril trochu hmotnosť nepribalil som si zimnú vrstvu ku spacáku … Utorok bol asi najťažší deň čo sa týka testov, znova sme museli prejsť prekážkovú dráhu a potom sme mali test z lezenia na skale. Celú našu lezeckú výstroj sme si museli rozobrať a potom znova poskladať v časovom limite, vrátane všetkých uzlov a zaisťovacích lán. Samotné lezenie nebolo také ťažké, vyliezť hore po skale, prepínať si istenia, šlo to celkom dobre, horšie to mali tí čo pripravovali laná a tí čo zaisťovali leziacich.

Potom prišla skúška zo sebaobrany, toho sme sa najviac obávali. Nastúpili sme sa všetci pod jedným oblúkom kde nám povedali nech si pripravíme výstroj a začneme sa rozcvičovať, inštruktori si postupne volali skupiny po troch. Nahádzali sme si na seba všetky chrániče, nasadili rukavice a všetci sme sa poriadne napili vody. Teplota vyskočila dosť vysoko a slnko nemilosrdne pražilo, všetci sme vedeli že táto skúška bude fyzicky brutálne náročná, ja som do seba ešte hodil energetický gél, ktorý som tajne pašoval v náhradných ponožkách (tento test sme robili s plnými 60L batohmi).

Konečne prišiel na nás rad a tak sme vyrazili, museli sme bežať dole schodmi, kde nás na spodku hneď poslali behom naspäť hore, a potom znova dole a zase … tie schody sme vybehli asi 5 x za sebou, pri poslednom zídení na nás dačo nahučali a vykopli nás von na malé nádvorie. Bol to tam riadny chaos, dostali sme hneď ,,shark-attack“ od inštruktorov a k tomu aj zopár rán obuškom ako motiváciu, posielali nás hore dole na rôzne stanoviská. Museli sme sa plaziť, nosiť vrecia, udierať zbraňou do vreca, boxovať do vreca, prevaľovať pneumatiku, atď, atď … všetko sa to dialo super rýchlo, s neustálim krikom a ,,motivačnými“ údermi obuškom od inštruktorov. Všetci sme boli už riadne unavený a spomalený, také besné tempo človek nedokáže dlho udržať. Keď už sme boli totálne vyšťavený tak na nás vybehla banda troch ,,čiernych Ninžov“ a začali nás mlátiť hlava nehlava. Hneď som skončil chrbtom zemi s jedným tým Nižnom na mne, mal som voľnú len pravú ruku, tak som ho začal z celej sily udierať do hlavy, po jednej takej fajne rane som mu urval prilbu z hlavy. Bol som celkom prekvapený kto sa skrýval pod ňou, bol to ten Slovinec s ktorým som sa skamarátil na začiatku kurzu. Inštruktor nás zastavil, pekne zobral prilbu a nasadil mu ju naspäť, a odštartoval nás. Tak sme sa mlátili ďalej, tú prilbu som mu odrazil ešte 2 x, potom som sa konečne dostal nejako ku gumenému nožu a pichol som ho do krku, skúška tým skončila.

Do večera sme mali pokoj, sedeli sme na učebni zatiaľ čo Francúzi plánovali nočnú misiu … nebolo to nič svetoborné, zase sme šliapali cez kopce hore dole, v hmle a v čierno čiernej tme. Na to, že sme sa furt strácali a, že sme všetci zaspávali na nohách sme si už zvykli. Dorazili sme na vrchol nejakého kopca, vybudovali bivak, rozdelili stráže a išli sme spať. Budíček sme mali tesne pred východom slnka, všetko sme si pobalili a čakali na rozkazy. Na brífe mi Wick preložil našu úlohu: vybudovať sústavu pozorovacích stanovíšť (OP-čiek) na svahu kopca a pozorovať objekt pod nami, čo bola nejaká rozpadnutá budova obohnaná nízkym plotom. S Radom sme sa vybrali na svah a začali sme sa rozhliadať kde by sa dalo vybudovať OP. Našu pozornosť si hneď získal ihličnatý strom ktorý mal konáre až po zem, dalo sa ku nemu skryto prísť zozadu a v pohode by za ním dokázali sedieť dvaja.

Svah bol zarastený nízkym, ihličnatým vysokohorským porastom, takže materiálu na maskovanie bolo dosť a za 30 minút sme mali OP-čko ako lusk. Doniesli sme si tam ďalekohľad a rádiostanicu a začali sme s pozorovaním. Vyrobili sme si aj improvizovaný stojan na ďalekohľad, nemuseli sme ho držať v rukách, mali sme ho tak akurát vo výške očí. Väčšinu času sa nedialo nič, len sme tam tak sedeli a čučali do optiky. Tak za hodinu sa konečne začali diať veci. Nepriateľ (asi) ukrižoval na stenu toho rozpadnutého domu figurínu v hnedom oblečení a po chvíli vyviedli pred dom zajatca na ktorého mierili FAMASmi zatiaľ čo čúral, ako motiváciu mu pustili jeden výstrel do vzduchu.  Po pár sekundách ma niekto vyzval cez rádio, tak som sa ohlásil … a spustil na mňa veľmi dlhú a komplikovanú vetu vo francúzštine, mojej správe, že som mu nerozumel a nech zopakuje správu v angličtine sa dostalo odpovedi vo francúzštine, tak som to už ďalej neriešil.

Po dvoch hodinách nás prišli konečne vystriedať a s Radom sme sa presunuli do zhromaždiska. Po mesiaci neustáleho cvičenia sme boli všetci už strašne vyčerpaný a každú voľnú chvíľu sme využívali na odpočinok. V zhromaždisku bolo podložie z machu, čo sme všetci hneď využili ako improvizovanú posteľ. Zvyšok dňa sme strávili pozorovaním, odpočívaním a plánovaním nočného prepadu.

Našou úlohou na noc bolo vykonať prepad na objekt ktorý sme pozorovali, oslobodiť rukojemníka a následne sa presunúť do bodu extrakcie. Čata sa rozdelila na tri časti: na útočnú, na prekonávaciu a na sprevádzaciu. Prekonávacia (Breaching) skupina spraví prechod v plote, cez ktorý následne útočná skupina spraví úder na objekt. Sprevádzacia skupina ktorá pozostávala tak z 9 ľudí, vrátane mňa mala následne previesť zvyšok čaty kontrolnými bodmi po ústupovej trase až do miesta extrakcie, a tá trasa nebola zrovna krátka. Na každom kontrolnom bode sa nachádzal jeden človek, ktorý musel zaviesť čatu ku nasledujúcemu bodu, kde to prebral ďalší človek, atď, atď. … takto až do konca. Naša skupina si stihla tesne pred súmrakom celú tú trasu prejsť, ja som vyfasoval bod 4. Ku bodu 5 som to mal tak 2,5 km a mal som tam niekoľko odbočiek, keďže sme nikto nedostali ani sprostý nákres, tak som si ku každej odbočke spravil šípku z palíc, aby som vedel, kde vôbec mám odbočiť.

Moja „služba,, začala o cca 18:30 a prepad sa mal uskutočniť najskôr o 22:00, takže som vedel, že si tam chvíľku posedím. Ako moje stanovisko som si vybral veľký šuter hneď vedľa cesty, bola už tma ako v riti a mňa bralo na spanie, pre istotu som cez cestu preložil veľký konár. Mojím plánom bolo ho použiť ako budík, ak by som aj náhodou zaspal, tak ak by sa čata presúvala cez cestu, tak by sa dakto o ten konár potkol, čo by ma malo zobudiť, nebolo to zrovna brilantné taktické riešenie, ale nič lepšie ma nenapadlo.

Nutkanie spať bolo nezadržateľné, unavený ležať v lese a dívať sa hodiny do tmy a zostať pri tom bdelí bolo nemožné, cítil som ako chytám mikrospánky … robil som všetko pre to aby som tvrdo nezaspal. Prechádzal som sa hore dole, spieval som si, pálil som si smetí čo som mal po vreckách … ako z taktického pohľadu to boli absolútne kraviny … ale už som fakt nevedel čo robiť aby som nezaspal. Ako posledné riešenie som si vysypal so úst dve instantné kávy spolu so sušeným mliekom a celé som to zapil studenou vodou z camelbacku. Konečne po hodinách čakania som počul ako sa niekto presúva po ceste a za chvíľu som videl ako sa tadiaľ rúti veľká čierna guča. Nahodil som si ILBEčko na chrbát, ohlásil som sa a začal som čatu navigovať po ceste. Tie navigačné konáre boli možno dobrý nápad, tak pre mňa, ale nie pre ostatných, nikto sa totiž nedíval pod nohy a všetci sa o ne potkýnali a padali na zem.  Jak sme prišli na ďalší bod, tak nastal prúser, kontaktná osoba nikde … Chytila ma trochu panika, či som sa náhodou nestratil, ale priestor sedel a šiel som podľa značiek.  Rozložili sme sa do priestoru a začali sme chalana hľadať, po chvíli sme začuli, ako sa z popod stromov ozýva chrápanie … ten debílek tam natvrdo zaspal. Kopli sme do neho, hodili mu batoh na chrbát a šliapali sme ďalej.

Ten pochod nemal konca, bolo to tak 15-20 km, v čierno-čiernej tme a a ešte aj v hmle. Po každej prestávke sme sa museli navzájom počítať, pretože niekto vždy v nejakom kríku zaspal a my sme ho museli hľadať a budiť … neskôr ľudia už zaspávali v stoji, vrátane nášho veliteľa. Keď sme raz takto znova vyrážali z prestávky ďalej, všimol som si ako náš veliteľ zostal stáť na mieste a nehýbal sa, pomaly len mizol v hmle. Myslel som si, že sa len zadíval na kompas alebo dačo, ale on na tvrdo zaspal v stoji … rýchlo som po neho zbehol, zobudil som ho a pokračovali sme ďalej.

Náš pochod nás zaviedol do ťažkého terénu, Francúz predo mnou spadol nohou do jamy a vytkol si členok. Bolo vidno, že ho to naozaj dosť bolí, ale napriek tomu pokračoval ďalej, inú možnosť ani nemal, boli sme uprostred pustatiny. Keď už sa zdalo, že táto noc nikdy neskončí, dostali sme rozkaz na vytvorenie zhromaždiska a pripraviť sa na extrakciu. Nevedeli sme či je to naozaj pravda, už pár krát sa nám stalo, že nás presúvali z jedného bodu vyzdvihnutia na druhé, len aby sme šliapali celú cestu späť do pevnosti, lebo žiadny bod nebol ,,bezpečný“.  Tak po 15 minútach ležania na okraji lesa sa zrazu z hmly vyrútili tie ,,pop!či“ nákladiaky na cestu o ktorej sme ani nevedeli, že tam je. Veliteľ niečo zakričal vo francúzštine a všetci sme sa ako besný rozbehli k vozidlám. 

Naskákali sme na korby priam bleskovou rýchlosťou a ani sme sa nenazdali a boli sme na ceste, ,,One month of suffering“ ako to nazvali Francúzi skončil. Pocit toho, že to peklo už nekonečne skončilo, bol úžasný. Celú cestu späť do citadely sa chalani smiali, žartovali, a spievali, s Radom sme sa tiež pridali, aj keď sme nemali šajnu o čom sa spieva, tiekli aj nejaké tie slzy šťastia. Vodiči sa cestou museli dakde zastaviť, lebo chalani vytiahli z popod lavíc krabice s teplou pizzou a každému ich rozdali, po mesiaci jedenia bojových dávok bola tá pizza to najlepšie jedlo aké som kedy jedol. Každý by sa najradšej už videl v sprche a v posteli, ale čakali nás ešte nekonečné nástupy, čistenie a odovzdávanie materiálu a zbraní … nemalo to konca a trvalo nám to až do svitania … Do sprchy som šiel až okolo 5:30 a to som sa ani neosprchoval, všetka teplá voda bola už dávno minutá, akurát čo som sa oholil. 

Stihli sme sa akurát prezliecť do čistých maskáčov, zajsť na raňajky a hneď sme išli na nástup. Na slávnostný nástup ukončenia kurzu Commando si nastúpil celý pluk, nástupisko pevnosti bolo plné.  Vzdali sme poctu francúzskej vlajke, zaspievala sa hymna a následne mal krátky príhovor veliteľ pluku. Neviem o čom rozprával, pravdepodobne nejaké motivačné reči o tom aby sme boli na seba hrdý, že sme zvládli tento náročný výcvik, atď, atď … Následne vyhlásil najlepších účastníkov kurzu, tých ktorý dosiahli mimoriadne výborné výsledky a vyslúžili vyznamenanie Commando Instructeur s hviezdami, bolo ich iba 7. Toto vyznamenie a k tomu pridané papiere, umožňovali účastníkovi oficiálne vyučovať všetky tematiky ktoré sa za kurz naučil jak cez deň, tak aj v noci.  Následne mal príhovor náš veliteľ roty a po ňom jednotlivý inštruktori. Čaty sa rozišli do rôznych smerov, kde sme si nastúpili do jedného radu a inštruktori nám každému osobne odovzdali vyznamenania. Hlavný inštruktor nám pripol vyznamenanie na hruď, podal ruku, zagratuloval … a potom dal totálnu šupu na solar … takú, že chlapi lietali dve metre dozadu. Pomocný inštruktori sa s nami nemaznali a za každou gratuláciou nasledovala šupa do medajle, na solar, alebo do žalúdku, ešte dnes tie rany cítim … S radom sme obaja získali bronzové (strieborné) vyznamenanie Commando Aguerrissement (zocelený). Posledná rana ktorú som dostal do medajle ju zlomila na polovicu, čo bola asi tá najnešťastnejšia vec ktorá sa mi stala … pocit toho, že som si prešiel tým peklom, získal medajlu … ktorú mi potom samotný inštruktori zlomili, bol zničujúci. Rado zase dostal takú šupu do žalúdku, že sa skoro povracal a po zvyšok dňa mu bolo dosť zle.

Po rozchode sme si nastúpili pred kanceláriu veliteľa roty a postupne sme vchádzali dnu na debrífing. Keď bol na mne rad, využil som túto príležitosť a vypýtal si náhradnú medajlu … a dostal som ju, čo mi hneď zlepšilo náladu. Zvyšok dňa sme strávili balením vecí, vypisovaním dotazníkov a návštevou army (vojenský obchodík / PX). Tam som si kúpil s radom nejaké suveníry a ešte jednu medailu  Commando Aguerrissement celú z bronzu (tú nosím na svojej slávnostnej uniforme).  Sobotu večer sme celá čata, aj s inštruktormi zašli spoločne do jedného vzdialenejšieho mesta na slávnostnú večeru, išli sme štýlovo, vo vojenských nákladiakoch. Jedlo sa, pilo sa a celkovo sme sa bavili, jazyková bariéra bola menším a menším problémom, čím viac sa pilo.  V nedeľu, tesne pred odchodom sme sa všetci nastúpili pred bránou pevnosti a dali si poslednú spoločnú fotografiu žltej čaty pred naším návratom späť do civilizácie. 

Musím povedať, že ten mesačný výcvik Komando bol tým najťažším čo som kedy zažil, fyzická a mentálna záťaž bola extrémna, aj keď som čakal, že to bude oveľa náročnejšie a že skončím už prvý týždeň … napriek tomu sme to s Radom zvládli celkom dobre a hlavne bez nejakých vážnejších zranení. Bola to naozaj celoživotná skúsenosť a napriek tomu, že to je už niekoľko rokov, neprešiel by deň keby som na ten výcvik nemyslel … dlhé nočné pochody, neustále lezenie po skalách a stenách, nedostatok spánku a hlavne ten kolektív ktorý sa tam vytvoril. Nezáležalo na národnosti, jazyku, alebo farbe pleti, spoločnými silami a spoluprácou sme sa úspešne dobojovali až do konca.
 

Brigade Jaune

Comments

comments