___________________________________________________________________________
F. Ruger sa na mňa pozrie a v jeho očiach vidím beznádej. Nechápem čo sa stalo preboha. Pomaly sa pozrie späť na kompas. Pozriem sa tam tiež. Nestačil som sa čudovať. Kompas sa točil ako šialený. Pár sekúnd na to neveriacky pozerám. Potom mi došlo, že takto sa asi nikam neodnavigujeme. Prikazujem mu vytiahnuť mobil pre overenie polohy a robím to isté. Mobil nám obom ukazuje úplne iné polohy a dokonca mimo operačnej oblasti. Nie je možné aby ktorýkoľvek z mobilov ukazoval správnu polohu, je to príliš ďaleko od miesta kde sme vysadli.
___________________________________________________________________________
Prinášam Vám prvý zo série článkov popisujúcich zaujímavé situácie, do ktorých sa naša jednotka 42 Commando Royal Marines, M company reenactment group, Nitra, Slovakia dostala. Články nemajú žiadnu časovú následnosť a sú skôr vyberané podľa toho na čo si spomeniem, keďže z veľa akcií nemám reporty.
Každému je pravdepodobne zrejmé, kde sa príbeh tohto článku bude odohrávať. Áno presne tak, je to v Tribečskom trojuholníku.
Nepamätám si presný dátum, viem iba, že bolo leto. Boli sme pozvaní na nočnú akciu (cca 12 hodín). Bojovať sme mali proti istej jednotke napodobňujúcej amerických Seals.
Pripravili sme sa ako štandardne. Bežná výstroj, bežné rozdelenie úloh, kontrola znalosti pravidiel a úloh. Všetko vyzeralo skvele, všetci sme sa tešili. To sme ešte ale nevedeli čo nás čaká.
Po ceste na miesto určenia, ale už v operačnej oblasti, nám z ničoho nič zhaslo auto. Hovorím si, hmmm asi som príliš rýchlo pustil spojku, ale sám tomu neverím, motor zhasol príliš plynule, nie ako keď rýchlo vypustíte spojku, kedy autom trhne. Točím kľúčom. Nič. Wtf?! Skúšam znova ale s rovnakým výsledkom. A. Foster hovorí:
„To budú kontakty na baterke otvor kapotu!“
Keďže A. Foster v tom čase pracuje s vozidlami a vyzná sa v tom, neváham a otváram kapotu. A. Foster tam niečo majstruje s multitoolom, vidím ho iba od pása dolu, zvyšok zakrýva kapota vozidla. A. Foster:
„Williams skús naštartuvať!“
Neváham a točím kľúčom. Nič. A. Foster už dosť podráždene:
„No na čo čakáš?!„
Ja:
„Šak to nič nerobí! Točím a nič.„
A. Foster už naozaj podráždený:
„Ukáž to sem ty k***t, čo nevíš naštartuvať?!„
Púšťam ho teda za volant. Točí kľúčom a auto nespraví absolútne nič. Zdvíham pravé obočie, očakávajúc ospravedlnenie. Ale to by nebol A. Foster keby sa ospravedlnil.
A. Foster je totiž osoba, ktorú za každých okolností chcete mať vo svojej jednotke, pretože v poli vyrieši čokoľvek, bez ohľadu na to aké to je nebezpečné, alebo aké to je šialené (viac v ďalších príspevkoch), ale pri riešení medziľudských vzťahov, to je s ním už o dosť horšie. Aj tak ho máme radi. A. Foster prekvapene:
„Čo ti j**e?! To čo je?! Williams hybaj k baterke a mixuj s tyma káblama čo sú pripojené o baterku!„
Robím ako povie, veď on sa v autách vyzná. Chytím káble, mykám nimi, A. Foster zatiaľ skúša točiť kľúčom. Popri tom z auta od Fostera počujem len:
„No to je v p**i toto, toto som já ešte nevidel. K***a fix čo s tým móže byť?! Čo sme rozj****i štartér? To ňé to nemóže byť toto, šak sme len normálne išli po ceste. Do p**i tam! Čo čil budeme robiť? Já fakt netuším čo s tým móže byť!„
Pochopil som, že niečo je naozaj zle. Nechávam teda káble káblami a idem k Fosterovi. Pýtam sa ho čo budeme robiť. Dostávam strohú odpoveď:
„A vím já do p**i?!“
Práve som už naozaj pochopil, že je zle. Sadáme si všetci na kraj poľnej cesty, bavíme sa o tom, komu zavoláme, aby nás prišiel odtiahnuť. Sedíme tam dobrých 10 minút, keď mi to nedá a idem na miesto šoféra, nasadnem, chytím kľúč a potočím. Auto bez najmenšieho problému naštartuje, ako sa hovorí na brnk.
Cesta autom na miesto určenia pokračuje bez ďalších problémov.
Vysadáme. Na mieste si spravíme PAWPERSO. Vyrážame. Po asi 20 minútach presunu dostávame vizuálny signál od navigátora zastaviť. Je mi jasné čo bude nasledovať. Potrebuje si overiť našu polohu a určiť ďalší úsek, ktorý máme prejsť.
Po 5 minútach ma prechádza trpezlivosť. Čo mu na tom toľko trvá preboha. Idem teda k nemu, aj keď je to v rozpore s našimi operačnými postupmi. Pýtam sa ho:
„Ruger čo je do p**i?! Čo ti to toľko trvá?!“
F. Ruger sa na mňa pozrie a v jeho očiach vidím beznádej. Nechápem čo sa stalo preboha. Pomaly sa pozrie späť na kompas. Pozriem sa tam tiež. Nestačil som sa čudovať. Kompas sa točil ako šialený. Pár sekúnd na to neveriacky pozerám. Potom mi došlo, že takto sa asi nikam neodnavigujeme. Prikazujem mu vytiahnuť mobil pre overenie polohy a robím to isté. Mobil nám obom ukazuje úplne iné polohy a dokonca mimo operačnej oblasti. Nie je možné aby ktorýkoľvek z mobilov ukazoval správnu polohu, je to príliš ďaleko od miesta kde sme vysadli.
Pochopil som, že tu asi chvíľu pobudneme. Vizuálnym signálom preto jednotke prikazujem zaujať dlhú zastávku (polohu na to máme vhodnú, presun nie je potrebný) a zhodiť batohy. Beriem do ruky mapu a skúšam sa zorientovať podľa cesty, ktorá sa okolo nás stáča (v dostatočnej vzdialenosti). Svetové strany cca viem kde sú, veď práve zapadá slnko. Bingo, našiel som tú cestu aj tú zákrutu. Dokonca to sedí aj vzdialenostne od miesta výsadku. Hovorím Rugerovi:
„Ruger počúvaj tu sme. Teraz potrebujem aby si nás doviedol aspoň 400 m tamtým smerom. To bude presne v tomto bode na mape. Tam si určíš ďalší úsek, ktorým nás prevedieš.“
Dávam vizuálny signál na nahodenie batohov a vizuálny signálom oznamujem odchod o 2 minúty.
Ďalší presun je našťastie bez akýchkoľvek problémov. Po čase sa dostávame do kontaktu s nepriateľom, ktorý prebehol pomerne štandardne, preto ho bližšie nejdem rozpisovať, to nie je účelom tohto článku.
Po vyviazaní sa z kontaktu sme opäť zahájili presun na ďalší bod. Počas presunu sme zachytili veľmi zvláštnu rádiovú reláciu. Trvalo to asi 40 sekúnd a bol to mix zvukov ako keď o seba škrípu dva kusy ťažkého kovu, pískania, kvílenia ako keď sa potápa nejaká loď a chrapľavého revu. Bolo to zvláštne. Pozerám sa na ostatných členov jednotky s otázkou v očiach, či to tiež počuli. Bez slova pochopili čo chcem vedieť a ihneď ako som sa na nich pozrel prikývli hlavou, že to tiež počuli. Mykám plecami, hovorím si, že asi nejaký šum. Veď čo sa nám tu môže stať (smejem sa v duchu, v tom čase ešte nevediac nič o Tribečskom trojuholníku, film trhlina tiež ešte nebol ani myšlienkou v hlave scenáristu, takže netušíme, že sme v „nebezpečnej“ oblasti).
Pokračujeme teda k predpokladanej polohe nepriateľa s úmyslom napadnúť ho. Už je tma plus ešte nevyšiel mesiac, takže nevidieť skoro nič, chvála bohu za cat eyes, tie nám umožňujú držať si rozostup aspoň 5-8 metrov. Zostupujeme dolu pomerne strmým rúbaniskom. Postupujeme v zástupe veď iná formácia v tej tme ani nemá zmysel, ja som až štvrtý v poradí. V tom sa o niečo potknem, okamžite si uvedomím, že to je peň stromu. Inštinktívne chcem vyložiť nohu vyššie a šliapnuť naň, aby som tak zastavil svoj pád smerom dolu z kopca. Peň je ale vyšší ako očakávam a zakopávam, o ten istý peň, druhý krát. Priebeh nasledovných udalostí opíšem citáciou spomienok R. Masona:
„V tom som zo zadu počul hrozný hluk. Nechápem. Kto je taký p*čus, že si nevie dávať pozor na to aby nerobil hluk. Otáčam sa, že sa pozriem. Ako sa otáčam hluk sa stupňuje a zosiluje. Je to také, ako keby niekto utekal a strašne pri tom dupal nohami plus sa zachytával o všetky kríky čo na tejto planéte existujú. Ako sa otáčam predo mnou neuveriteľne rýchlo prebehla nejaká čierna veľká machuľa, nejaký prízrak alebo čo. Letelo to dolu z kopca ešte 5 metrov predo mňa a tam to s obrovským rachotom pristálo na zemi. Som v situácií, kedy ako pátrač pozerám na 6 hodinu a na 12-ke mám nejaký kontakt. Rýchlo sa preto otáčam dopredu, len pre to aby som si vypočul neskutočne dlhý monológ Williamsových nadávok. Schádzam preto k nemu a nachádzam ho rozplešteného na zemi ako žabu. Utajenie neutajenie nedalo sa to, musel som sa smiať až som plakal od smiechu aj tak už každý jeden nepriateľ v oblasti musel počuť Williamsov pád.“
Zvíham sa zo seme, Počujem ako sa R. Mason smeje a ostatní tiež. Prichádzajú ku mne a F. Ruger mi cez smiech hovorí:
„Kámo keby sa tu nez***eš na zem, tak utekám za tebou. Jak si ma predbehol tak si hovorím, že sa muselo niečo strašne pos*ať keď Williams šprintuje preč z formácie.“
Oznamujem mu, že je de*il a pokračujeme v postupe. Po pár metroch tá situácia prišla vtipná aj mne. Ešte pár krát cez zástup preletí mexická vlna smiechu, ale potom už pokračujeme normálne.
Postupujeme vpred, stále v zástupe a zrazu, sa pred nami zjavila, neprekročiteľná alej kríkov. Skúšali sme to obchádzať z ľava z prava. Nedalo sa. Kríky boli príliš husté. Po akcií sme zistili, že sme boli nepriateľovi rovno pred hlavňami, stačilo aby sme prešli a dopadli by sme zle. Našťastie sme sa rozhodli stiahnuť a zaujať kruhovú obranu trochu vyššie v miernom svahu. Našli sme poľovnícky posed. Kruhovú obranu sme spravili okolo neho. Ja som vyliezol hore, aby som vedel koordinovať obranu a uvidel som nepriateľa skôr ako on nás.
V kruhovej obrane sme čakali minimálne 2 hodiny. Z okolitých kopcov začal do doliny stekať chlad. Začala byť strašná zima. Každý kto strávil pár nocí v lese to pozná. Dokonca aj mne na posede bola zima, chalanom dolu na zemi musela byť ešte väčšia. V duchu som sa modlil, aby to už začalo, lebo inak zamrzneme. A v tom počujem vo vysielačke L. Talbota.
„Williams, na našej 6 hodine, na kopci vidím niekoho ako krúži lightstickom!“
Krúženie lightstickom bol signál, ktorým mal nepriateľ naviesť vrtuľník na pristátie. Následne malo prebehnúť nasadnutie do vrtuľníka a evakuácia (samozrejme to malo byť len simulované).
Pozriem sa tým smerom a naozaj tam bolo vidieť akýsi kruh.
Okamžite som začal organizovať jednotku na postup do kopca. Bolo to riadne ďaleko a veľa času nezostávalo. Zrýchleným presunom sa presúvame do kopca, už už som chcel rozvinúť bojovú formáciu, keď ten kruh vytvorený lightstickom vyliezol nad kríky. Dovtedy sme ten kruh videli iba cez kríky.
A ako by klasik povedal, bol to lightstick iný. Bol to mesiac.
Neveriacky sa pozerám na Talbota. Ten neveriacky pozerá na mňa. Masona počujem trochu v zadu, ako tlmene vzlyká od smiechu, ktorý sa snaží zadržať.
Foster sa taktiež tlmene smeje a iba ho počujem ako si potichu opakuje:
„To je de*bil! To je de*il! On si myslel, že mesác je lightstick! To je de*il!“
S úsmevom na tvári a s vedomosťou, že nebudem jediný, z koho si budú najbližšie mesiace robiť srandu, sa vraciame k posedu, kde máme v pláne pokračovať v činnosti.
Ozval sa nám nepriateľský team, že akcia končí, dôvod si už nepamätám, ale že by sme sa mohli aspoň stretnúť. Dohodneme sa, že oni prídu k nám, keďže máme dostatočne zreteľný bod, ku ktorému nebude ťažké sa dostať. Omyl.
Nepriateľský team nám volá opäť, že sa k nám nevedia dostať. Vraj nevedia prejsť cez kríky. Hovorím si, že to musia byť tie isté kríky, ako sme nevedeli prejsť my. Hovorím im aby zasvietili svetlá. Môj predpoklad bol nesprávny. Nepriateľ narazil na podobnú stenu z kríkov na našej tretej hodine. Tribečský trojuholník sa na tejto akcií ešte naposledy pripomenul.
V Nitre 06. 10. 2019
Cpl. P. Williams