Naším fanúšikom tentokrát prinášame report z MILSIM akcie Patrola 2 – Nebezpečná Hranice, ktorá sa odohrala uplynulý víkend v bývalom vojenskom priestore neďaleko českých Milovíc.
Vojenská simulácia s prvkami LARP zameraná na armádne činnosti v asymetrickom konflikte zasadenom do fiktívnej bývalej sovietskej republiky Luhojskaja Gora. Toľko krátky popis akcie od organizátora. Jednalo sa teda o komplexnú MILSIM/LARP akciu s dvoma hlavnými stranami konfliktu, ktoré boli taktiež rozdelené na viacero frakcií a tiež menšími skupinami hráčov či jednotlivcami s rôznymi úlohami a nejasným stanoviskom k jednotlivým stranám konfliktu.
Bezpečnostná situácia vo fiktívnej Luhojskej Gore sa zhoršovala každým dňom vplyvom rôznych zločineckých štruktúr, ktoré bezpečnostné zložky štátu nezvládali kontrolovať a preriedená misia NATO v oblasti taktiež nemala dostatočné kapacity na takúto situáciu. Napokon vodcovia niekoľkých najväčších zločineckých skupín uzavreli dohodu a pomocou koordinovaných akcií, pri ktorých obsadili kľúčové dopravné a iné uzly, prakticky prebrali kontrolu nad oblasťou Milovska. Táto situácia však znemožňovala pokračovať v procese obnovy ťažobného priemyslu pod vedením európskych a amerických firiem. Požiadavky velenia misie NATO v oblasti boli teda aj z tohto dôvodu konečne vypočuté a na mesiac máj bola naplánovaná stabilizačná intervencia pod názvom Operácia Nebezpečná Hranica. Cieľom tejto intervencie bolo koordinovanými akciami obsadiť kľúčové body pod kontrolou povstalcov a činnosťou spravodajských jednotiek zaistiť alebo eliminovať niekoľko hlavných vodcov povstalcov, čím sa destabilizuje ich velenie.
Na akcii sa teda vyskytovali dve hlavné bojujúce strany. Jednotky NATO boli rozdelené na 3 frakcie: bežná armáda, špeciálne jednotky a spravodajské jednotky. Proti nim sa postavili povstalecké jednotky s utajenou podporou špeciálnych síl Ruskej Federácie. V oblasti sa taktiež nachádzali jednotky vládnych vojsk a milícii Luhojskej Gory, rôzne skupiny banditov a tiež civilisti. Tieto skupiny mali svoje vlastné záujmy a podľa nich buď spolupracovali s jednou alebo druhou stranou konfliktu, prípadne s oboma naraz. Netreba dodávať, že každá frakcia mala svoj predpísaný dress-code, čo pridávalo akcii na reálnosti.
Na akciu sme sa ja (SiFoN), Ruso a Dexo tešili ako malí chlapci a nevedeli sme sa dočkať očakávaného víkendu. Konečne prišiel a tak sme v piatok na obed naložili auto a vyrazili smer Milovice. Po niekoľkých hodinách v aute sme dorazili na miesto. Pri príjazde nás čakala uzavretá rampa a niekoľko príslušníkov ruských Specnaz, ktorí sa k nám správali prísne a arogantne, čo však vyplývalo z ich roly. Vyzvali nás, aby sme vystúpili z auta a vyložili naše vybavenie. Po krátkej kontrole a štipľavých komentároch nám prikázali naložiť a zaparkovať auto na určenom mieste. Teda prvý zážitok za nami. Prezliekli sme sa, nahodili a skontrolovali výstroj a výzbroj a čakali na oficiálny začiatok akcie, ktorý bol stanovený na 23.00. Na naše prekvapenie nastal pocit, že frakcia povstalcov je zložená viac zo slovenských účastníkov než tých českých a tak sme sa snažili identifikovať prípadné známe tváre. Počas tohto čakania a gear-upu nás neustále kontrolovali vojaci Specnaz a buzerovali za každú maličkosť s následnými fyzickým trestami v štýle „nemáš pri sebe kvér! Daj si 10 klikov!“ a tak podobne. Toto taktiež v našich očiach dvíhalo úroveň akcie, nakoľko nejaká disciplína musí byť. Nakoniec dorazili zástupcovia organizátorov, postupne skontrolovali účasť nahlásených ľudí a potom nás Specnaz nechalo nastúpiť, pričom nám vysvetlili, že máme byť v určený čas prichystaní na odjazd, nakoľko nás prídu vyzdvihnúť vozidlá a prepravia nás na našu hlavnú základňu. Tak sme teda zhruba o polhodinu znova nastúpili, podelili sa do skupín po štyroch a pár minút počkali na transport. Ten nás zaviezol na zhruba 3 km vzdialenú základňu, kde sme boli privítaní zástupcom veliteľa a dostali sme určené miesto na „ubytovanie“.
Tak sme si teda zložili veci, rozložili vybavenie na spanie, to všetko samozrejme za stálej pripravenosti k boju. Potom nasledovala porada na štábe (HQ), kam som sa ako veliteľ našej trojčlennej skupiny vybral. Dozvedel som sa, koľko a akých skupín bude operovať na našej strane, rozdelili sa volacie znaky a kto nemal, dostal zapožičanú aj RF-10. Bola nám stručne vysvetlená situácia a zadelené prvé úlohy. Naša skupina dostala volací znak Rudá 3 a prvou úlohou bol spánok s pripravenosťou kedykoľvek vyraziť na plnenie úloh. Tak sme teda zaľahli do spacákov a oddali sa krátkemu osviežujúcemu spánku.
Zhruba o 03.00 zaprašťala vysielačka, v ktorej nás zháňal veliteľ frakcie. Tak som teda odbehol na HQ po informácie. Veliteľ mi oznámil, že vyrážame vystriedať strážnu jednotku, ktorá strážila postavenie nášho povstaleckého delostrelectva. Rozkaz znel udržať oblasť do vystriedania, v prípade kontaktu s nepriateľom okamžite hlásiť na HQ, ktoré nám malo poslať posily. Tak sme sa teda pripravili na boj, naskákali do transportného vozidla a vyrazili. Transport nás zaviezol do zhruba 2 km vzdialenej oblasti Mordovej Rokle, kde bola umiestnená maketa delostreleckého kanónu. Podal som hlásenie prítomnému veliteľovi strážiacej skupiny, pokecali sme o tom ako vyzerá okolie a akým spôsobom by sme sa mohli rozmiestniť. Následne striedaná skupina nastúpila do vozidla, odfrčali preč a my sme osameli. Mojim chalanom som vysvetlil situáciu a rozmiestnili sme sa. Následne sme sa striedavo po jednom začali demonštratívne prechádzať po okolí so zapnutým silným svetlometom, kontrolovali sme okolitý les a striehli na každý podozrivý zvuk. Postupne začínalo svitať a tak bol svetlomet čoraz zbytočnejší, no hliadky po okolí neprestali. Keď už bolo takmer jasné denné svetlo, Dexo započul zo svojho sektoru podozrivé zvuky a vydal sa to skontrolovať. Po zopár krokoch sa však dostal pod paľbu nepriateľskej jednotky a hrdo padol za vlasť. Ja som sa hneď presunul smerom k ohrozeniu a Ruso sa stiahol, aby mohol veleniu vysielačkou oznámiť kontakt s nepriateľom a žiadať podporu. Ukryl som sa za kopou hliny a nechal nepriateľa, aby podišiel bližšie. Keď som mal istotu zásahu, jedného z nepriateľov som skolil, na čo som z iného smeru inkasoval dávku a taktiež padol. Ostal už len Ruso proti štyrom nepriateľom. Hrdinsky bojoval do posledného dychu, na druhý svet zobral so sebou dvoch alebo troch nepriateľov a nakoniec padol. Ako herné mŕtvoly sme už len videli ako nám zbytok nepriateľskej špeciálnej jednotky podmínoval delo a stratili sa v lese. Vysielačkou sme sa spojili s HQ, oznámili sme neúspech misie a dostali rozkaz vrátiť sa na základňu, na čo sme zahájili peší presun. Po príchode na základňu som na HQ podal hlásenie a dostali sme ďalšiu inštrukciu, ktorá znamenala opäť niekoľko hodín oddychu. Tak sme teda doplnili energiu jedlom a následne krátkym spánkom.
Po obnovení operačnej činnosti našej skupiny sme boli nakrátko odvelení na podporu stráženia perimetru základne. Potom nám HQ zadalo ďalšiu, kvôli konšpirácii trocha utajenú misiu. Pripravili sme sa a bez zbytočných konverzácií s inými skupinami sme sa naložili do vozidla, ktoré nás zaviezlo na druhú stranu poľa do lesa. Našou úlohou bolo nepozorovane sa presunúť lesom k asi 1,5 km vzdialenému objektu pozorovacej veže, kde malo prebehnúť stretnutie nejakého miestneho agenta s velením jednotiek NATO. Toto stretnutie sme mali z bezpečného úkrytu odpozorovať a veleniu dodať popis agenta. Zahájili sme teda obozretný postup lesom s cieľom neprezradiť sa. Zhruba v troch štvrtinách presunu sme narazili na neidentifikovaný kontakt. Po vzájomnom spozorovaní sa subjekty ustúpili a ja som v očakávaní boja namieril pušku a snažil sa mojich chalanov presunúť do bezpečia, aby som prípadne padol iba ja a neohrozil misiu. Vzápätí sa spoza stromov vynorili 3 ľudia a so spustenými zbraňami sa nenútene blížili smerom k Dexovi. Ten ich vyzval, aby zastali a oznámili, čo chcú. Vysvitlo, že chlapík ozbrojený iba pištoľou sa vydával za reportéra a chcel s nami urobiť rozhovor. Dexovi som do vysielačky neslušne pokynul, nech ich pošle niekam a ten sa s pokojom Angličana zhostil tejto úlohy. Reportérovi a jeho banditskej ochranke vysvetlil, že žiadny rozhovor sa konať nebude a nech sa so zdvihnutými rukami otočia čelom vzad a pomaly kráčajú preč. Poslúchli a my sme sa mohli stiahnuť z ich dostrelu a dohľadu. Troška nám však začalo vŕtať hlavou, čo robí reportér uprostred lesa, navyše ozbrojený a s ochrankou? Začal nás však tlačiť čas, tak sme zrýchlili presun. Po zopár desiatkach metrov sme však v smere nášho cieľa počuli streľbu, čo naznačovalo prebiehajúci boj. Vzápätí sme zbadali pred nami niekoľko členov špeciálnych jednotiek RF. Keďže sme nevedeli, prečo sa nachádzajú v tomto priestore a čo je ich cieľom, či náhodou nekoliduje s našimi cieľmi, radšej sme zaľahli a nechali ich bojovať. Kým nám uvoľnili cestu, trvalo to bohužiaľ moc dlho a z vysielačky nás už velenie vyzývalo, aby sme to urýchlili, nakoľko stretnutie už pravdepodobne prebieha. Tak sme sa teda presunuli čo najbližšie k cieľovému objektu a sledovali veľké množstvo vojakov NATO. To nám znemožňovalo jednoznačne identifikovať agenta a tak sme sa po chvíli pozorovania rozhodli stiahnuť a oznámiť situáciu veleniu. Ako podozrivú osobu sme vytipovali spomínaného reportéra a jeho popis sme oznámili veleniu. HQ nám následne nariadilo presunúť sa na základňu a tak sme sa začali presúvať tou istou trasou krytí lesom opatrne späť.
Po návrate na základňu som sa ohlásil na HQ, kde mi bolo na našu radosť oznámené, že náš popis sedí a teda údajný reportér bol v skutočnosti utajeným agentom spravodajských jednotiek NATO. Veliteľ mi taktiež oznámil, že neskôr sa chystá záťah na zajatie onoho agenta a nám dal čas na oddych, s tým, aby sme zostali v spojení.
Po niekoľkohodinovom oddychu som bol opäť povolaný na HQ na briefing k ďalšej misii. Dozvedel som sa, že budeme pridelení k družstvu špeciálov RF s volacím znakom Liška 3. Cieľom misie bolo vylákať, identifikovať a zneškodniť informátora. Našou úlohou bolo Liške 3 robiť podporu a krytie. Pre splnenie musela Liška 3 nájsť určený bunker, ktorého presnú polohu sme však nedostali, tam uložiť obálku s dokumentmi a počkať na príchod informátora. Toto celé stihnúť do zotmenia (cca 2 hodiny) a potom informátora identifikovať a zaistiť či eliminovať. Tu nastal prvý zádrheľ, približné súradnice daného objektu boli vzdušnou čiarou vzdialené cca 3,5 km, pričom sme museli oblúkom obísť otvorené priestranstva polí, čím sa nám pochod predĺžil na cca 5 až 6 km. Presun prebiehal síce dosť rýchlo, nakoľko polovica cesty bola pre nás už známym terénom, takže som sa ujal roly pointmana, do ruky vzal mobil s GPS a viedol postup. V druhej polovici sme išli neznámym terénom a ten pozostával zo sutín niekdajšieho vojenského mestečka, čo značne spomaľovalo náš postup. Tu sme dokonca narazili na nepriateľské družstvo, no kombináciou šťastia a našej rýchlej reakcie zrejme vôbec netušili o našej prítomnosti a obišli nás bez boja. Keď sme dorazili na zadané súradnice, ktoré sa nachádzali na mieste bývalého vojenského letiska, bola už tma. Najprv sme teda skúšali nájsť daný bunker potme, aby sme ostali v utajení, no postupom času, keď nás velenie začalo naháňať, sme sa na utajenie vykašlali a začali okolie prehľadávať silnými svetlami. No ani po približne hodinu a pol dlhom hľadaní sme objekt nevedeli nájsť, na čo sme sklamane ohlásili veleniu, že misiu kvôli tme pravdepodobne nedokážeme splniť. HQ nás teda z misie odvolalo a dostali sme rozkaz k návratu na základňu. Tento presun až na pár vyhýbaní sa civilným autám nebol ničím zaujímavý a zhruba polhodinu po polnoci sme dorazili na základňu. Na HQ sme spolu veliteľom Lišky 3 skonštatovali neúspech misie a rozišli sa do spacákov trocha pospať do briefingu naplánovaného na 08.00.
Po zobudení sme doplnili energiu jedlom a šiel som na HQ zistiť pokyny na nasledujúce hodiny. Dozvedel som sa, že jednotky NATO vedia, že na našej základni sa nachádzajú citlivé dokumenty, ktoré mal veliteľ frakcie transportovať do bezpečia o 11.00. Bolo teda vysoko pravdepodobné, že kontingent NATO sa pokúsi zaútočiť na našu základňu a spomínané dokumenty získať. Podľa informácií počet útočníkov prevyšoval dvoj- až trojnásobne náš počet, čo sľubovalo zaujímavý boj. Zaujali sme teda pozície v zálohe, odkiaľ sme mali v prípade potreby podporiť družstvá strážiace perimeter základne. Skoro 2 hodiny sa nič nedialo, no potom začali vo vysielačke pribúdať hlásenia o nepriateľskej aktivite. Skutočný nápor nepriateľa začal však až 10 minút pred uplynutím časového limitu, no tá sila nebola dostatočná a nám bolo jasné, že sa ubránime.
O 11.00 teda bol ohlásený koniec akcie. Dali sme si spoločnú fotku, trocha pokecali a naložili sa hneď do technicalu, ktorý nás zaviezol k nášmu civilnému autu, kde sme sa zbalili a plní skvelých zážitkov sa vydali na cestu domov.
Fotiť sme veľmi nestíhali, tak pridávame aspoň pár fotiek. Viac nájdete na FB stránke PATROLA 2.
