RISE TO POWER KAPITOLA 3. – BEH PO MEDAILU CTI

BLUE VALLEY 8 RISE TO POWER 29.8. – 1.9. 2018

Snažil som sa to skontaktovať s DELTOU-2, bez odpovede, pribehol som k chalanom z GOLFu, mali na ponáhlo a potrebovali sa stiahnuť, poďakoval som sa im za pomoc a začal som utekať do Nangharu. Zvyšok mojej čaty sa tam akurát rozmiestňoval do obranných pozícií, por.Hnát sedel pri studni. Dobehol som k nemu, vypýtal si LACE report … a potom som ho zj%bal jak malého psa, neplnenie mojich rozkazov jednoducho nebudem tolerovať! Napriamil som sa a zvýšil som hlas aby ma každý počul: „Žiadne voľno, žiadne nakupovanie, všetci na obranné pozície a dávať bacha, nechcem tu mať žiadne slepé miesta, prerozdeľte si muníciu, voľno bude až keď sa nám vrátia posily a MEDEVAC, Mário ty bež za starešinom vybaviť to drevo, ja idem podať hlásenie na velenie“ Vybral som si kartičku hlásení a podal som veliteľovi SITREP, konverzácia potom pokračovala asi nejako takto: „DELTA tu HOTEL, ste schopný pokračovať v misií? Príjem“, „HOTEL tu DELTA, sme schopný pokračovať v misií ale v obmedzenej kapacite. Príjem“, DELTA, tu HOTEL, tomu rozumiem, zaistite to drevo a doneste ho na MOB, ďalšia rotácia ho potom vezme do Tota Khilu. Príjem“, „Tu DELTA, vykonám. Koniec“. Po tejto výmene som zašiel za Máriom zistiť ako je na tom, dobré správy pre mňa nemal, dedinčania všetko predali a stihli narúbať len dva kusy, potrebujú nejaký čas aby nám dodali zvyšok a k tomu nám ich chceli predať za zvýšenú cenu, 2000 dinárov miesto sľúbených 1500. Mário im ale už dopredu vyplatil 10 000 dinárov. Zahlásil nedostatok dreva na HQ, a dostalo sa mi celkom vtipnej odpovedi: „DELTA tu HOTEL, hlavne im neplaťte dopredu … HOTEL tu DELTA, na to je už trocha neskoro … „

por. Hnát v Nanghar Khel
por. Hnát v Nanghar Khel

Dal som sa do reči s jedným dedinčanom, spýtal som sa ho na tie ceny, a jeho odpoveď ma zase priviedla do riadnych otáčok, že oni dávajú drevo za 1500 dinárov iba „najlepším bratom z Modrého Údolia“. Že som bol nasratý jak doga bolo slabé slovo, tak my sme im minulý rok cvičili milíciu, cvičili zdravotníkov (dva krát), zháňali povolenia na zbrane, ošetrovali starešinu ktorý sa dva krát stal obeťou atentátu, potom ho evakuovali na MOB, dávali im prachy na podporu infraštruktúry, nakupovali v bazaroch … včera sme ich bránili aj s ALFOU celú noc aby ich neprišiel Taliban podrezať a stále nie sme hodný byť ich „bratmi“?!?! Bolo mi jasné, že nás chcú iba vyciciavať z peňazí a nič viac, normálne som sa urazil. Povedal som DELTE-2 nech im všetky prachy zase pekne zoberie a vybral som sa radšej na obhliadku perimetru vyvetrať si hlavu. Medzitým sa vrátil OKO-1 aj s vozidlom a posilami, náš počet tým stúpol na 13, chlapi si mohli dopriať trochu oddychu. Oprel som sa vyčerpaný o kufor auta a na chvíľu zavrel oči, LEGO mi doniesol plechovku chladenej Pepsi ktorú kúpil v miestom bazare, po tej prestrelke a v tom pekelne horúcom dni bola skutočným požehnaním. Navrhol mi, aby sme kúpili všetku Pepsi ktorú v dedine mali, za celý deň to bolo to najlepšie čo som počul. Rozdal som chlapom všetky prachy ktoré som mal a išlo sa nakupovať. Stihol som vypiť tak jedna a pol plechovky keď som zbadal ako sa po ceste pod nami presúvajú nejaké ozbrojené osoby. Môže to byť Taliban? To asi nie, pred chvíľou dostali výprask, žeby už nabrali posily? … Navyše, takto uprostred dňa, bez krytia by si hádam len tak nevykračovali na jednej z najdôležitejších ciest? Taký hlúpy (alebo odvážny) hádam nie sú, ale keby náhodou … „Chlapi vstávajte, blíži sa prúser, kontakt na ceste pod dedinou …“

Bol to Taliban, hneď ako si nás všimli, zaútočili. Stiahol som a zareval: „POPLACH!!! Kontakt, Taliban pod dedinou na ceste! Doplniť východnú stranu!“ Zahlásil som CONTACREP na HQ a skryl za veľkou nádržou vody. Chlapi opätovali paľbu, ale Talibanci boli naozaj odvážny, bez zaváhania sa na nás vrhli zo všetkým čo mali a postupovali vpred. Rozdelili sa na dve skupiny, jedna útočila čelne, druhá nás obchádzala zo severu. Za mnou pri stane stál dedinčan so zmäteným výrazom na tvári a s asi dvojmetrovou ostreľovačkou, dobehol som k nemu, zavrčal „Dajto sem!“ a jednoducho som mu ju zobral, on neprotestoval a ja som sa mohol zapojiť do boja. Talibanci postúpili do bezprostrednej blízkosti a začali mi vyraďovať jedného chlapa za druhým. Ostreľovač z KLADIVA to za mnou dostal a padol na zem ranený, priamo pred mojimi očami padol na zem omráčený celý ďalší tím, DELTE-2 zostával už iba posledný zásobník a ďalší dvaja chlapi ktorý nám kryli chrbát sa tiež nemohli zapojiť, bojovalo nás tak päť proti asi 15-tim Talibancom. Frustrácia a hnev ktorá sa vo mne nahromadila za tieto dva dni ale chcela von, premenila sa na agresiu a nenávisť, bol som rozhodnutý chlapov z tejto prekliatej dediny dostať, aj keby to znamenalo zmlátiť každého jedného Talibanca holými rukami.  Zahodil som ostreľovačku a vybehol z krytu do tej vražednej paľby k prvému omráčenému, bol to LEGO, strhol som mu pušku z popruhu a začal som to do Talibov sypať full-auto. Prebil som prvý zásobník a sypal som ďalej, potom druhý, potom tretí, potom štvrtý, LEGA začali zakrývať jeho prázdne zásobníky, Talibancov to ohromilo a zastavili sa, vyžiadal som si kryciu paľbu, schmatol LEGA za vestu a odtiahol ho za vozidlo, odtiaľ som to sypal ďalej dokým som nevystrieľal všetku jeho muníciu, Talibovia padali na zem jak hnilé hrušky a začali pomaly ustupovať. Ziapal som ja zmyslov zbavený: „ŠIALENÁ MINÚTA! VŠETCI ŠIALENÁ MINÚTA, NASYPTE TO DO NICH!!!“ tento môj čin a bojový pokrik povzbudil to malé bratstvo neohrozených ktoré mi ešte zostávalo a začali to do Talibov prášiť jak to len šlo. Talibanci bojovali tvrdo, ale my sme boli tvrdší. Zahodil som LEGOvu AR-15 aj s prilbou (akurát mi zavadzali), dobehol som k ďalšiemu omráčenému a celý proces som opakoval, masívna potlačujúca paľba, odtiahnutie, potom ďalší, potlačujúca paľba, odtiahnutie omráčeného, a znova … až mi zostal posledný, ktorý ležal pri vstupnej bráne, na mieste kde nebol žiadny kryt. Dobehol som teda k nemu, zobral jeho zbraň a sypal som to do tých kozoj%bov jak to len šlo, jeden zásobník za druhým, bitka sa pomaly menila v masaker. Zrazu som sa ocitol za vozidlom s hromadou omračených vojakov, ani neviem ako sa tam dostal, ich zbrane a prázdne zásobníky sa váľali všade okolo mňa a ja som lapal po dychu. Ako ten útok začal tak sa aj skončil, v celom údolí zrazu zavládlo hrobové ticho. Prebral som sa z toho šoku, schmatol prilbu a niekoho pušku a začal som vydávať rozkazy: „Reorganizovať obranu, prerozdeľte si zásobníky, zaplňte hluché miesta, prineste raneného k vozidlu a dajte mu aspoň škrtidlo a chcem LACE report za čatu HNEĎ!“ Nebolo to dobré, tá malá kôpka Talibancov ktorá prežila síce ušla preč, ale boli sme veľmi zraniteľný, bojaschopných nás bolo tak päť a s muníciou sme boli v čiernom, tak po zásobníku alebo dvoch na chlapa, keby sa teraz na nás vrhli s druhou vlnou, tak by nás prevalcovali. Museli sme sa stiahnuť, nejaké drevo som mohol osrať, to za to nestálo. Pripojil som slúchadlá k PTT a podal som SITREP na HQ.
Ranený a omráčený sa kryjú za vozidlomRanený a omráčený sa kryjú za vozidlom

HOTEL, HOTEL, HOTEL, tu DELTA, DELTA. SITREP: Osoby červená, výstroj zelená, munícia čierna, PHM zelená. Taliban na nás zaútočil z cesty ktorá vedie pod Nanghar Khelom v smere Pakistan-Azarkat, bolo ich cca 12-16, väčšinu sme dostali zvyšok sa stiahol do Pakistanu. My sa nachádzame stále v Nanghare a reorganizujeme obranu, žiadam o návrat na base, pretože ak sa teraz na nás vrhnú, tak je po nás. Príjem“ … „DELTA tu HOTEL, rozumiem, povoľujem návrat. Príjem.“

Vtom sa vedľa mňa s hlbokým nádychom prebral veliteľ tímu KLADIVO 10 (A. Juran) a šokovane sa začal vypytovať: „Čo som?! Kde som?! Čo sa deje?! … KTORÝ K%KOT MI UKRADOL VŠETKY ZÁSOBNÍKY?!?! … „ O chvíľu sa prebral aj LEGO, toho zase trápilo kde má Pepsi, ostatný sa prebrali krátko po nich. Vstal som a zakričal som na celú čatu nech si dá „zámok“ okolo MEDEVACu a vydal rozkazy: „Chlapi, sťahujeme sa späť na MOB, všetci ranený do MEDEVACu aj zo všetkými ktorý nezvládnu dlho bežať, všetky batohy a inú výstroj ktorú vám netreba hoďte kufra. Kto môže sa natlačí do auta, zvyšok bude bežať na base“. Dedinčania ma samozrejme počuli, vyrojili sa zo stanov a začali ma bombardovať prosbami o tom aby sme ich neopúšťali, snažil som sa im vysvetliť, že bez munície toho veľa neubránime, a že nech nasadia na obranu svoju milíciu pokým nepríde ďalšia čata. Po tom ako sa nás snažili oj%bať s tými predraženými cenami v bazaroch a za to drevo, som aj tak nemal chuť kvôli nim riskovať. Chcel som ísť chlapom príkladom a bežať tiež, ale por.Hnát si ma zobral bokom a povedal, že by to bol blbý nápad, ak by nás pri presune napadli, tak by čata prišla o oboch veliteľov, bude lepšie ak pôjdem autom. „OK“, povedal som mu že nech si zoberie teda bežcov na starosť, kto mohol nasadol so mnou do auta, podal som hlásenie na HQ a vyrazili sme. Cesta na MOB trvala celú večnosť, možno preto, že som bol celú dobu nervózny jak sviňa. V MEDEVACu sme boli natlačený jak sardinky, celý čas som v ruke žmýkal môj Colt a pozoroval okolie, ak by nás teraz prepadli, bolo by to ako strieľať ryby v sude, ale nič sa nestalo. Cez Azarkat sme prešli bez zdržania a na MOB to bol už len kúsok, hneď ako sme dorazili vyskákali sme všetci von a odniesli raneného na ošetrovňu, ja som si to namieril rovno na HQ podať hlásenie. Jak som z tadiaľ vychádzal tak som vrazil rovno do zadychčaného Mária, na MOB dobehli priam v rekordnom čase, oznámil som mu, že nám odpočinok začína skorej a môžeme sa „odgírovať“, on ale namietol že deň je ešte dlhý a bol by to zabitý čas, lepšie je doplniť zásoby a vyraziť von. Dostali sme sa do argumentu, ja som namietal, že sme na 50% stavoch a chlapi sú unavený, on chcel ale dokončiť misiu a cestou nájsť niekoho koho by zastrelil, hádali sme sa celú cestu k stanom. Chlapi z KLADIVA takisto chceli misiu dokončiť, tak sme dospeli ku kompromisu, päť ľudí pod Máriovým velením aj s autom za dve hodiny vyrazia do Nangharu po zvyšné drevo a obratom sa vrátia späť. Mário zašiel na HQ oznámiť jeho  plán a ja som si mohol konečne sadnúť, fyzicky som sa cítil v pohode ale psychicky som bol totálne vyčerpaný. Družstvo LÍŠKA ktoré sa akurát respawnovalo mi povedalo čo sa stalo, pri Bala Dehu nemali šancu, dostali sa do blízkej pasce a za 10 sekúnd boli všetci dole, bola to jednoducho smola. Smrdel som jak hnoj a celé maskáče som mal prepotené, tak som si doprial krátku sprchu, moju prvú za dva a pol dňa. Sadol som si za počítač a spustil som softvéroví prijímač, či nezachytím rádiové vysielanie Talibanu, ale v celom spektre bolo ticho.

Odnášanie ranených do CCP
Odnášanie ranených do CCP

Jak sa blížil čas výjazdu „dobrovoľníckej výpravy“ do Nangharu, začal mať môj zástupca čoraz blbšie nápady, pobehoval medzi stanmi vo výstroji a vykecával všetkým ako vezme chalanov a pôjdu vypáliť dedinu Tota Khil, alebo ako spravia prepad až do Pakistanu a vypália Talibanskú základňu, alebo ako zastrelia toho a toho, … väčšina chlapov sa tomu len zasmiala, len oni tomu nechápali, ja áno, on to totiž myslel smrteľne vážne. Začali sme sa hádať, keď sa Mário dostane do „nálady“ tak sa s ním jedná dosť ťažko, snažil som sa mu to najprv vyhovoriť, potom som mu to zakazoval, ku koncu som na neho už kričal a vyhrážal sa mu všelijakými trestami, ale on si furt mlel svoje. Nakoniec som si zvolal všetkých vojakov ktorý s ním mali ísť a povedal som im: „Všetkým Vám zakazujem počúvať akékoľvek blbé rozkazy od môjho zástupcu ktoré by viedli k vypáleniu nejakej dediny, alebo  invázií do Pakistanu, alebo k nejakej vražde, ak ho poslúchnete tak Vás všetkých z tejto jednotky vyhodím! Ak Vás bude nútiť, máte moje povolenie ho omráčiť, hodiť do MEDEVACu a priviesť ho späť, rozumiete?!“. Keď odišli, sadol som si znova za počítač, zapol prijímač a naladil som si naše frekvencie, aby som mal istotu, že naozaj niečo také nespraví. Našťastie nespravil, celá ich misia prebiehala hladko a za chvíľku boli naspäť aj s drevom, aj keď DELTA-2 vyzeral sklamane, nemal do koho streliť. Zavolal som si chlapov na debríf, všetkých som ich pochválil za dnešný výkon, oproti včerajšku to bolo niečo úplne iné, obrat o 180 stupňov, všetci vykonávali pridelené úlohy zodpovedne a profesionálne, paľba, manéver a komunikácia, všetko išlo jak hodinky, až na ten kix DELTY-2 pri Bale, ale keďže tam tých Talibancov zmasakroval, tak som mu to prepáčil.

V priebehu jedného dňa sme dva krát čelili rozhodnému a odvážnemu nepriateľovi, ktorý mal početnú prevahu, viacej munície a odhodlanie nás všetkých zničiť, a zakaždým sme im nakopali riť. Talibanci bojovali naozaj tvrdo, tým si získali náš rešpekt, ale my sme boli tvrdší, tí čo našu vražednú paľbu prežili, museli s hanbou dokrívať späť do Pakistanu, kde každému povedali o čate šialencov ktorý sa ničoho neboja a bojujú zubami-nechtami nech sa deje čo sa deje. Moju čatu tie dve víťazstvá stmelili ako nič iné, „bratstvo neohrozených“ ktoré si v tento deň zaslúžilo svoju bojovú zástavu.

Comments

comments