KOMANDO – 1. TÝŽDEŇ

Chceli by ste vedieť ako vyzerá reálny vojenský výcvik? Aké je to byť v nasadení 24/7, bez spánku, normálneho jedla, odpočinku a pod neustálou fyzickou a psychickou záťažou? Na našom portále máme človeka ktorý si tým všetkým prešiel. Možno to bude pre niektorých z Vás inšpirácia ako zodvihnúť úroveň MILSIMu o niečo vyššie, alebo si poviete, že niekedy je dobré keď sa na to človek len hrá. Všetky mená, dátumy a názvy miest sme ale museli v článku zmeniť.

1. Týždeň– CITADELA
Pondelok, prvý deň výcviku začal zľahka, budíček o štvrtej ráno a hneď na raňajky. Vonku strašne snežilo a fúkalo, teplomer ukazoval  -2°C, nič prekvapujúce, napriek tomu že bol začiatok apríla. 300 rokov stará pevnosť v ktorom sídlil pluk národného centra pre výcvik jednotiek komando sa nachádzala uprostred pohoria, v nadmorskej výške 1660 m. Na raňajky boli cereálie s kakaom, hrianky, nejaké pečivo, džem a čaj, bolo si z čoho vyberať a chutilo to výborne. Čas si to poriadne vychutnať ale nebol, museli sme to do seba rýchlo nahádzať a frčať na nástup. Na hlavnom nástupisku pevnosti sme sa nastúpili, vztýčila sa Francúzska vlajka, vojaci zaspievali Marsejézu a veliteľ pluku mal nejaký príhovor, nerozumel som ani slovo, hneď potom ďalší nástup pred kanceláriou kapitána, vedúceho inštruktora našej čaty. S Radom, mojím parťákom, nás pridelili do „žltej“ čaty (brigade jaune), mňa do tretieho družstva, Rada do prvého, bolo nás v čate dokopy 23.

Po nekonečných nástupoch nasledoval vstupný fyzický test, ktorý pozostával z 3 zhybov, 30 brušákov a 10 klikov, medzi jednotlivými stanovišťami sme museli šprintovať, dokopy asi 400 m. Celý test sa robil samozrejme v maskáčoch a kanadách, celý test sme museli stihnúť do 4,5 minúty. Na chrbát mi napísali kriedou číslo 44 a poslali ma rozcvičovať sa, všetci čo sme akurát nebežali sme si krátili čas rozcvičkou, pokiaľ neprišiel na nás rad. Počas rozcvičky sme spolu s Radom hodili spoločnú reč s jedným Slovincom, čo tam tiež bol na kurze. Fajn chlap, dalo sa s ním porozprávať, rozumel a rozprával dobre po anglicky. Počas kurzu keď sme mali voľno a stretli sme sa, tak sme sa furt o niečom bavili, či o armáde, výzbroji výstroji, taktike, bol dosť znalý, jednoducho môj človek. Bohužiaľ, bol tam sám, jeho parťák sa tesne pred odletom zranil a nebolo nikoho kto by ho nahradil. Kurz sa mu nakoniec nepodarilo dokončiť, v druhom týždni sa vážne zranil a nemohol sa ďalej zúčastňovať výcviku.

Na preskúšanie som šiel medzi poslednými, slnko bolo vysoko na oblohe a sneh sa stihol roztopiť, takže teraz bolo všade mrte blata. Štartoval som spoločne s dvoma černochmi, a hneď na začiatku si chytili náskok tak pol-minúty, s fyzičkou som na tom nebol bohvieako. Štartovali sme od kruhového objazdu pred pevnosťou a bežali popri jej ľavom okraji, kde sme vykonávali jednotlivé disciplíny, u každého stanovišťa čakal inštruktor (monitour) ktorému bolo treba zahlásiť svoje meno a poradové číslo. Všetko som sa snažil robiť technicky správne, tak ako sa má. Nič som si nechcel uľahčovať zo strachu že ma vylúčia alebo že spravím zlý dojem, takže som sa na klikoch a brušákoch zasvinil od hlavy až po päty. Do cieľa som dobehol zasratý jak sviňa a totálne zadýchaný, len tak tak sa mi podarilo zo seba vypustiť moje meno a číslo. Neviem aký bol môj čas, inštruktor si ho len zapísal a nič mi nepovedal. Všetci Francúzi okolo mňa boli čistý, takto zasratý sme v cieli skončili iba ja, Rado a ten Slovinec, no aspoň sme to robili poriadne. Následne sme presunuli do kostola na nástupisku ktorý niekto prerobil na posilňovňu s lezeckou stenou. V rámci preskúšania sme museli vyliezť na voľne visiacom lane do výšky 5 m.

Najprv som sa to snažil vyjsť len rukami, ale nešlo to, musel som si pomôcť príťahom, kvôli tomu som to ale musel vyliezť 2 x rýchlo za sebou. Inštruktor si len mlčky všetko zapisoval a nič nekomentoval. Po lezení keď sme stáli vonku, mi prišlo trochu nevoľno a skoro som sa dogrcal, asi z toho riedkeho horského vzduchu, vstupný test som ale zvládol.

Po preskúšaní sme sa odobrali pred kanceláriu kapitána kde nám bol pridelený kolektívny a individuálny materiál, veci ako: rádiostanice, nočné videnia, mapy, nosítka, lezecké laná, sedacie úvezi, prilby, atď. atď., no bolo toho dosť. Hneď na to sme si na tvár nahodili nejaké maskovacie farby (zamaskovaný sme boli mesiac vkuse) a Commando kurz sa tak oficiálne začal. „One month of suffering“ ako tomu Francúzi hovorili, ja som sa toho ale nevedel dočkať, bol som totálne nahajpovaný a mal som chuť vrhnúť sa do všetkého po hlave. Do môjho 65L ILBE batohu som si na prvý týždeň zbalil:  modulárny spacák (ale bez zimnej vrstvy), karimatku, ždiarák, náhradné kanady, náhradný pár maskáčov, goratexové nohavice a blúzu, náhradné tričká a ponožky, kuklu, rukavice, kuklošál, arafatku, 3l camelback, kevlarovú prilbu, laná, sedací úvez, prilbu, topánky a ostatnú výstroj na lezenie, bojovú dávku potravy a potom nejaké veci potrebné na jedenie a prežitie v prírode. Na vonkajšiu stranu som si pripevnil jednu 1L flašu a všetky chrániče určené na sebaobranu ktoré sme vyfasovali, jeden Francúz mi ešte požičal nepremokavý maskovací vak na batoh ktorým som to všetko zakryl. Batoh vážil určite cez 20 kg, ďalšie výcvikové týždne som z toho ruksaku len vyhadzoval veci, aby som aspoň trochu znížiť hmotnosť pretože to bolo neúnosné, na začiatku ma to ale nejako nenapadlo. Inštruktor nám zhabal všetky osobné veci, mobil, hodinky, vlastné jedlo a pitie, cigarety, … v podstate nič čo nebolo potrebné k výcviku, to všetko bol kontraband a mali sme zakázané to nosiť. Na krku som mal zavesený FAMAS F1 čo sme vyfasovali, plastový zázrak čo vážil 4,5 kg nenabitý (pre porovnanie SA vz.58 váži 2,91kg nenabitý), tú zbraň som neznášal, zdala sa mi totálne ne-ergonomická s kopu zbytočností, ale čo už, musel som si na ňu nejako zvyknúť.

Všade sme museli bežať, zo všetkými našimi vecami, mali sme 5 minútovú pohotovosť, a bolo jedno kde sme sa nachádzali. Či to bolo 200 m alebo kilometer, museli sme bežať. Ako prvé sme mali zamestnanie z lezenia na jednej z vnútorných hradieb pevnosti, bola ta celkom sranda, nejaké základy som už ovládal, takže zorientovať sa nebol problém aj keď bol výklad vo francúzštine. Napriek tomu mi všetky tie uzly stále robili problém, doslova soms a do nich zamotal, pridelili mi teda buddyho, nemeckého vojaka Wicka, vďakabohu za neho. Wick mi bol pridelený na celý mesiac výcviku a vlastne sa o mňa staral, vedel plynule po anglicky aj po francúzsky, prekladal mi všetky dôležité inštrukcie a hlásenia a dával na mňa pozor aby sa mi nič nestalo, ku koncu výcviku som mal ale pocit že mu už trošku leziem na nervy.

Počasie nám celkom vyšlo, slnko svietilo, občas nejaký mrak, ale ten studený vietor čo nám celú dobu fúkal bol naprd, nebolo sa kde skryť, celá čata sa triasla zimou, termoprádlo a goráče moc nepomáhali. Po lezení nám inštruktori ukazovali ako sa prekonávajú jednotlivé prekážky s ktorými sa stretneme na prekážkových dráhach, ako sa lezie po oceľovom lane, ako sa šmýka po trubke, ako sa šplhá po trubke, atď. Následne sme si to skúšali sami, asi tak dve hodinky. Z hradieb sme museli bežať na našu učebňu, kde sme mali prednášku o výbušninách. Ako som čakal, bola vo francúzštine a  nerozumel som ani slovo, čo bola škoda (a do budúcna celkom problém). Nasledovala hodina viazania uzlov na hradbe a po nej sme si to obehli do nášho „bivaqu“, ktorý sa nachádzal vonku pod stromami, na ľavej strany pevnosti, čo bol asi 800 m beh od nástupiska. V bivaku sme si dali nejaký obed z Combat Rations ktoré sme vyfasovali. Francúzske potravinové dávky sú úplne niečo iné než americké MRE-čka alebo české KD-čk. Ťažká 35x15x10 cm kartónová krabica s dvoma konzervami hlavného jedla, balíčkom suchárov, vreckovky, liehový varič, čokoláda, turecký med, nejaké ďalšie sladkosti, cereálie, zalievaná polievka, čaj, káva, mlieko, kakao, cukor, soľ a korenie, konzerva sušeného ovocia, karamelu/čokolády alebo „fejkového“ syra, ako bolo tam toho naozaj dosť. Človek s tým nemal vôbec problém prežiť 24 hodín v prírode, a ak ste si tie hlavné jedlá poriadne ohriali, tak ich obsah chutil ako jedlo z reštaurácie, ako fakt dobré, zo všetkých „MRE“ aké som kedy jedol, boli tieto francúzske najlepšie. Ale ak ste to jedlo dali studené, tak to bol riadny hnus a všetko chutilo rovnako, rovnako hnusne.

Francúzska bojová dávka potravy
Francúzska bojová dávka potravy

Po poľnom obede s krátkym odpočinkom, šprintom na prednášku o taktike. Škoda, že som znova nerozumel ani slovo, vyzeralo to zaujímavo. Čo som z obrázkov pochopil, tak to boli formácie, kruhová obrana, presuny, NDP (Night-Defend-Position), harbor, atď., jednoducho základ. Neviem koľko bolo hodín, keďže nám zobrali hodinky, ale vonku bola tma ako v riti. Išli sme von vyskúšať nejakú taktiku čo sme prebrali. Neviem čo sme to robili, bol to nejaký mix formácií, rôzne presuny a zaisťovania priestoru, vyzeralo to fakt divne a vôbec to čate nešlo … motali sme sa tam hore dole po jednej uličke jak dr%nutý, snažil som sa v tom nájsť nejakú logiku, ale nenašiel. Chalani z družstva sa tam dohadovali medzi sebou, ako asi najlepšie urobiť to čo po nás inštruktor žiadal, mal som zopár svojich nápadov ako by sme ten postup mohli spraviť, ale nechal som si ich pre seba, nemal som odvahu sa im do toho starať. Bol som strašne unavený, našťastie sa to čoskoro skončilo, tak sme si to odbehli do bivaku a išli spať. Ale ja som nespal vôbec, nedalo sa, furt som o niečom premýšľal, bol som z celého toho dňa totálne vzrušený a stále som nemohol uveriť, že som sa sem dostal, tak som cez seba iba prehodil pončo, díval sa na hviezdy a premýšľal. Ako bol som riadny idiot, toto bola jediná noc z výcviku bez nejakého pochodu, mal som si ja debil debilný rozložiť spacák a karimatku a poriadne sa vyspať a nie tam pozerať na nejaké hviezdy. Vonku začalo znova mrznúť a to tenké pončo nijako nepomáhalo, lenže vtedy na mňa už doľahla taká únava že sa mi nechcelo ani pohnúť a nie ešte hľadať spacák v batohu a rozkladať ho, tak som len opretý o strom postupne premrzol do utorka.

Utorkové ráno začalo celkom zhurta, prezimeného ma z letmého spánku prebral hlas nášho radistu ktorý celú noc naslúchal do šumiaceho mikrofónu až kým nepočul signál JAUNE. Ten nám oznamoval našu pohotovosť a nariaďoval nám aby sme sa do 5 min dostavili pred kanceláriu kapitána. Celá čata vystrelila zo svojich spacákov a začala sa rýchlo baliť, bol to riadny chaos. Keďže som mal cez seba prehodenú iba celtu tak som bol do minúty pripravený vyraziť. Pred kanceláriu kapitána sme dobehli v celkom dobrom čase. Bolo nám oznámené že si máme na seba hodiť sedací úvez a pripraviť si výstroj na lezenie a šprintovať na hradbu. Tam sme strávili niekoľko hodín viazaním uzlov, prípravou lán a dva krát sme si pomaly zliezli asi 30 m vysokú hradbu. Celú dobu bola strašná zima,  ľadový vietor nám fúkal do tváre, strašne som mrzol. Ešte že bola naša hradba otočená na východnú stranu, takže keď vyšlo slnko tak sa trochu oteplilo.

Po skončení tohto zamestnania sme si to odpochodovali do lesov asi 2 km od pevnosti, kým sme nedorazili ku malej prečerpávacej stanici s jazierkom. Tam sme nacvičovali prechod nebezpečného priestoru (vodnej prekážky), vytvorili sme zhromaždisko na bližšej strane a zaisťovali dvoch pátračov kým fúkali malý gumený čln. Dostali sme inštruktáž ako potichu prekonávať hladinu jazera na malom dvojmiestnom člne, a ako tak prepraviť celú čatu na druhý breh. Bola to klasická taktika prekonávania nebezpečných priestorov, z NSRP bola vyslaná najprv zabezpečovacia skupina ktorá si vytvorila pozíciu na priehradnom múre, po zaistení okolia si zavolala pátračov s člnom, tí sa nalodili a preplavili sa na druhú stranu. Ťahali za sebou dve laná, obe boli priviazané o strom pri bližšom brehu, jeden slúžil ako ťažné lano a druhý bol priviazaný o čln, miesto pádiel používali svoje ruky, niesli zo sebou celú svoju výstroj a zbrane. Pátrači sa vylodili a zabezpečili zhromaždisko na vzdialenejšej strane pod jedným nízkym ihličnatým stromom, ten poskytoval celkom dobré krytie. Jeden pátrač uviazal ťažné lano o strom a poslal cez neho signál zaisťovacej skupine ktorá čakala na bližšom brehu, tí si pritiahli čln ku sebe a zavolali si ďalšiu dvojicu. Tá sa nalodila a preplavila na druhú stranu jazera, celý tento proces sa opakoval kým nebola celá čata vo FSRP. Posledná dvojica odviazala laná a po preplavení zbalila čln do prepravného vaku. Kto sa práve neplavil, tak buď zaisťoval priestor okolo zhromaždiska, alebo kryl presun dvojice cez jazero. Najťažšie na celom procese bolo nalodenie a vylodenie, pri týchto dvoch činnostiach som skoro spadol do vody, čln bol strašne malý a nestabilný, dvaja veľký chlapi s 60 L batohmi sa tam zmestili len tak tak. Z NSRP sme sa vrátili aj zo zbaleným člnom na druhú stranu kde sme si dali obednú prestávku. Dal som si jeden hlavný chod a potom som si teplou vodou zalial cereálie s čokoládou, chalani boli dobre vybavený, skoro každý z nich mal JetBoil, takže spraviť si teplý čaj, kávu alebo kakao nebol pre nich problém, bol som brutálne rád keď mi ho počas výcviku požičiavali, pretože variť na tom liehovom variči bolo na dlho. Cereálie som ale nestihol som ich dojesť, dostali sme signál na presun, nasratý som vylial obsah ešusu o skalu tak silno, že som si totálne zaj€bal nohavice. Strašne ma to sralo, boli to fakt dobré cereálie a chcel som ich dojesť, ale čo už, vo vojne na teba nikto nečaká. Zrýchleným presunom sme sa dostavili do pevnosti a rovno sme šli na zamestnanie z „Weapon Handlingu“.

To bolo zatiaľ najzaujímavejšie zamestnanie a strašne ma to tam bavilo, doslova som si to užíval, hltal som všetko čo nám inštruktor ukazoval a hovoril, aj keď som nič nerozumel. Robili sme všetko možné, aj nemožné s našimi FAMASmi, bolo to dobré aj v tom že sme to robili s našimi ruksakmi, s takou záťažou je to celkom iný zážitok. Váľali sme sa po zemi, skúšali sme rôzne strelecké polohy, simulovali streľbu na rôzne terče, bolo to zaujímavé. Roztrhal som si maskáče rovno v rozkroku, takže každému sa ušiel pohľad na moje trenky. Po weapon handlingu, žiaden odpočinok, hneď sme si to naklusali do učebne kde sme mali prednášku o výbušninách, keďže som nerozumel ani slovo, tak som si aspoň písal zážitky do notesu. Niektorý chalani si vyzuli kanady a aj ponožky aby si vyvetrali nohy, smrad ktorý naplnil miestnosť bol priam neopísateľný. Keby nám tam strčili nejakého civila čo práve vyšiel z kaviarne, tak by sa v momente dogrcal, bolo to priam obdivuhodne hnusné, ale nám to nejako nevadilo. Napriek tomu, že sme boli unavený jak psi, nikto nezaspával. Na začiatku sme dostali varovanie, že ak zaspíme na nejakej prednáške, tak nám urobia inštruktori zo života peklo, každý bral toto varovanie vážne a keď aj niekto zaspával tak ho jeho parťák rýchlo prebral, mňa v jednom kuse musel zobúdzať Rado alebo Wick. Po prednáške o výbušninách sme dostali brífing ohľadom našej nočnej misie. Bol určený veliteľ čaty a velitelia družstiev, tí začali plánovať misiu a pripravovať potrebný materiál, keďže inštruktor odišiel na chvíľu preč, mohli sme si potajme zdriemnuť. Okolo desiatej večer nám veliteľ čaty vydal OPORD k nočnej misií, pochopiteľne sme s Radom nerozumeli ani slovo. Zostávalo nám iba použiť sedliacky rozum a ísť s davom, taktika je všade veľmi podobná, takže som nepredpokladal, že to nebude pre nás problém.  Z toho čo som videl na prezentácií a z toho čo nám ukazoval veliteľ, som usúdil že asi budeme plniť úlohu prieskumnej hliadky a musíme sa niekde infiltrovať. Následne sme si ešte prevzali asi 20 kusov cvičnej 5,56 mm munície a nejaké cvičné granáty, tie som si zobral hneď dva, a nevedel som sa dočkať kedy ich použijem. Nahodil som na seba všetky zimné doplnky ktoré som zo sebou nosil v ruksaku, goráče, kuklu, kuklošál a zimné rukavice, aby som tam vonku nezamrzol. Ostatný urobili to isté, pri odchode sme si z rohu miestnosti ešte každý zobral jednu flašku energeťáku a vyšli sme von na hlavné parkovisko techniky pred pevnosťou. Stály tam pre nás pripravené armádne „PoP!č!“ nákladiaky značky Renault. Na povel veliteľa  sme do dvoch nastúpili a uháňali sme asi pol hodinu niekam do hôr, až kým sme nezastavili niekde pod zjazdovkou lyžiarskeho strediska. Po zosadnutí sme okamžite zaujali kruhovú obranu medzi pár ihličnatými stromami ktoré boli vedľa cesty, ja som ešte stihol dostať zdrba za to, že mi trčí biela prilba na lezenie von z ruksaku a musel som si ju okamžite zakryť, v noci by bola tá biela prilba strašne demaskujúca.

Po tom ako si veliteľ čaty prevzal posledné inštrukcie a nákladiaky sa pobrali preč, začali sme v dlhom zástupe šliapať hore zjazdovkou, šliapali sme popri lese do ktorého by sme sa v prípade núdze mohli rýchlo skryť, tiež sme si dávali pozor aby náš tieň smeroval do lesa. Hviezdy a mesiac jasne svietili, takže s viditeľnosťou nebol žiadny problém, sneh bol celkom pevný takže sme sa ani nezabárali a za chvíľku sme boli na vrchole zjazdovky. Čakal nás prechod cez otvorený terén aby sme dostali ku určenému objektu, tak sme znova využili základy taktiky pri prekonávaní nebezpečného priestoru. Bežal som medzi poslednými, najprv som si to zabehol ku stĺpu lanovky, a odtiaľ cez široký jarok až ku osamotenej budove ktorá bola našim cieľom, v jej tieni sa už skrýval zvyšok čaty.

Veliteľ určil zopár ľudí ktorý mali prepátrať okolie a mňa vysunul von na prednú stranu budovy ako istenie. Nebolo sa tam kde skryť, akurát za dreveným plotom tak som si pod neho ľahol, tak aby zo mňa bolo vidno čo najmenej a zabalil som sa do goráčov, ruksak som použil ako veternú stenu keďže tam strašne fúkalo, a ja už dávno spotený som nechcel prechladnúť. Videl som nejaký pohyb na okraji lesa, asi 100 m priamo predo-mnou, ale bola iba ďalšia čata ktorá tej noci tiež vykonávala misiu v rovnakej oblasti. Po asi polhodine si ma veliteľ znova zavolal a dal mi do ruky asi 10 krabíc MRE-čiek s tým, že si jednu mám zobrať a ďalšie hodil pod jeden krík v malom lesíku, zvyšok čaty robil to isté, tie zvyšné krabice jedla boli určené pre inú čatu ktorá si ich tam mala nájsť. Svoju krabicu som si ale najprv nechcel zobrať, tú čo som mal v ruksaku som mál stále plnú a nechcelo sa mi brať si ďalšiu, bola by to pre mňa iba ďalšia záťaž, ale nakoniec ma presvedčili a nejako som si ju ruksaku napratal. Po tom ako sme skryli všetky krabice MRE do toho kríku, nám veliteľ oznámil že si dáme prestávku. Jeden Francúz ma zaviedol do môjho postavenia a povedal ktorý sektor mám kryť a tiež ma varoval aby som nezaspal, lebo by ma v tej tme už nemuseli nájsť. Toto bola jedna z vecí na ktorú som si fakt dával pozor, už som počul o ľuďoch ktorých svoja jednotka nechala uprostred lesa. Našiel som si jeden fajný hustý krík ktorý mi poskytoval jak krytie tak aj ochranu pre vetrom a sadol som si do neho. Rozmýšľal som, či si nespravím čaj, ale nevedel som či môžem zapaľovať liehový varič, oheň by nás mohol prezradiť. Po chvíli prišiel nejaký Francúz, postavil sa nado mňa a začal si rozopínať nohavice, vôbec ma v tom kríku nevidel a myslel že tam nikto nie je, tak sa rozhodol že sa tam vyští, keď som na neho z toho kríku prehovoril a poslal ho kade ľahšie tak skoro chytil infarkt. Po chvíľke som počul ako niekto chodí okolo a šepká moje meno, tak mi došlo že prestávka asi už skončila, ohlásil som sa, hodil na seba batoh a vyšiel z kríkov, Francúz ma zaviedol ku zvyšku čaty a po spočítaní sme pokračovali v pochode. Pokračovali sme dolu zjazdovkou, po ceste sme si dali jednu možno dve prestávky a následne sme vošli do hustého lesa kde som si nevidel ani na špičku nosa, totálna tma. Dali sme sa do zástupu a zmenšili rozostupy na 1 m, vtedy som už bol poriadne unavený a zaspával som na nohách a nevedel som koľko toho ešte zvládnem. Po nejakom čase sme našťastie zastavili a založili NDP a bolo nám povedané že môžeme ísť spať. Rozložili sme sa do priestoru, vybrali karimatky a spacáky a uložili sa spať, spánok prišiel takmer okamžite. Z čaty bol vybratý jeden vojak ktorý mal držať stráž, dostal digitálne hodinky a po 30 minútach mal zobudiť ďalšieho, ktorý ho mal vystriedať, na mňa prišla rada ako na posledného, takže som čas na stráženie využil aj na zbalenie spacáku a karimatky. Bolo asi 6 hodín ráno keď sme vyšli von z lesa na cestu kde nás už čakali nákladiaky ktoré nás odviedli naspäť do pevnosti. V našom bivaku sme si dali rýchle raňajky a po signály od radistu sme znova utekali pred kanceláriu kapitána.

Streda bola trošku iná káva, ráno keď vyšlo slnko nasledovalo lezenie a po zvyšok dňa sme cvičili sebaobranu, mastili sme sa hlava nehlava, to bola asi najväčšia námaha a hneď po tom bola prednáška na nočnú misiu. Hlavnou úlohou bolo vykonať prepad nejakej radarovej stanice niekde v prdeli ďaleko od pevnosti, operácia dostala názov „AVALIANCE“. Plánovanie, prezentácia a vydanie operačného rozkazu trvalo frantíkom neskutočne dlho a podľa toho ako ich zdrbával kapitán, tak to mali aj dosť zle. Keď sme konečne vyrazili, tak to bol jeden problém za druhým, najprv sme zistili že máme staré mapy ktoré vôbec nesedia s okolím, každých 10 minút sme zastavovali aby sme sa našli, aj keď potom frantíci prešli na GPS tak im to moc nepomohlo. Stále sme zastavovali a čakali bohvie na čo, aby sme sa na chvíľu pohli a následne znova zastavili, to ma vytáčalo do nepríčetnosti, však pred tým dve hodiny študovali mapu a len z občasného pozerania na prezentáciu som aj bez mapy vedel kde zhruba sme, orientačných bodov sme mali okolo seba mrte.

Vedúci pátrač, ktorý vyberal trasu, bol čistý kok%t, alebo to robil zámerne, pretože vyberal tie najhoršie cesty cez les ako len mohol a všetci ho slepo nasledovali. Naša trasa viedla tesne popri asfaltovej ceste, ale v kuse sme išli iba do kopca, šikmo v kopci, cez kamene a vlastne celú cestu sme mali iba rúbanisko a kriaky, to bolo neskutočné, od tej cesty nás bolo aj tak vidno a hlavne počuť. Frantíci sa ani nesnažili niektoré prekážky obísť, radšej sa j€bali rovno cez ne, aj keď pol-metra od nich bol vyšliapaný chodníček, to nás jednak strašne spomaľovalo a robili sme hluk, že by sme aj mŕtveho zobudili. Cesta mala možno 10 km ale týmto štýlom sme ju šlapali takmer 7 hodín! Skoro ma j€blo! Teplota vonku bola asi -10°C a všetko v okolí totálne zamrzlo, stromy, kríky, zem a aj moja voda v camelbacku, keby som si len fúkol do tej hadičky …. Naše družstvo dostalo za úlohu pripraviť pascu na ceste, keby sa tam náhodou niekto chcel dosať. Priradili ma k útočnému tímu, ostatný buď zaisťovali krídla alebo zhromaždisko. Veliteľ môjho tímu sa j€bal po okolí priestoru pasce a za toho boha sa nevedel zorientovať a nájsť správnu pozíciu, aj keď mal len jednu reálnu možnosť. Už som to nevydržal a ukázal som mu na skupinu hustých kríkov pod stromami na svahu z ktorého sme mali perfektný výhľad na cestu, tak sme išli tam. Frantíci si rozložili karimatky a spacáky a zaspali, skoro ma rozdrapilo od hnevu, že ako je toto možné?! Nemal som energiu ďalej rozmýšľať, natož sa s nimi hádať, tak som sa len votrel do toho hustého tŕňového kríku a ako jediný som sledoval cestu. Kým prišlo vozidlo, tak sme všetci totálne zmrzli. Polozaspatý som ho videl prichádzať, tak som na neho zahájil okamžite paľbu, frantíci sa rýchlo zobudili a strieľali rovno zo spacákov, vozidlo sa nám podarilo zlikvidovať, po jeho prepatraní sme sa zbalili a utekali do zhromaždiska.

Štvrtok bol pre mňa totálny zabijak, asi najťažší deň z celého výcviku. Po možno hodine spánku ma Wick zobudil stým, že mám 5 minút na zbalenie vecí a že ideme bežať 8 km naspäť do pevnosti. Samozrejme som mal vo veciach bordel a kým som sa zbalil ostatný už stáli nastúpený. Tak som ku všetkým mojím veciam ešte vyfasoval aj nejaké laná na lezenie. Pri tom behu som išiel skapať, chalani z čaty mi museli zobrať zbraň aby mi trochu uľahčili. Boli tam ale makači, čo zvládli bežať aj s 2 ruksakmi a 4 zbraňami a ledva sa potili, ako ich znalosti a taktiky a topografie síce boli na mizernej úrovni, ale fyzičkou boli na úrovni Arnolda Schwarzeneggra, s tou mojou som im nesiahal ani po opätky. Bolo to tesné, vzájomnou pomocou sme to ale nakoniec zvládli za 58 minút a dostali sme hodnotenie 20 bodov z 20, vďaka bohu, že to bolo hlavne dole kopcom. Po dobehnutí sme ešte 2 km nosili na nosítkach do pevnosti jedného člena čaty (toho najväčšieho a najťažšieho), hore kopcom a cez ťažký terén, to bola makačka. Ako sme dobehli do pevnosti, tak sme okamžite zhodili ruksaky, zobrali si ďalšie ktoré boli plné piesku a kameňov, a začali sme s kolektívnou prekážkovou dráhou, to mi bolo ináč už dosť zle. Tá dráha bola náročná jak sviňa! Na prvej prekážke sme všetci popadali na seba jak domino keď sme sa snažili spraviť ľudskú pyramídu. Laná, tunely, rúry, lešenie, všetko sme museli robiť spolu, sám by to človek nezvládol. Najťažšou prekážkou bolo nosenie asi tonovej rúry hore dole, väčšinu času sme ju len tlačili. Na predposlednej prekážke som odpadol a dogrcal sa asi 5x, následok únavy a dehydratácie (nepil som celú noc keďže mi zmrzla voda), chalani ma museli odniesť na ošetrovňu pretože som bol totálne na sračky. Po ceste tam sa mi točil celý svet. Na ošetrovni na mňa napojili všelijaké prístroje a na druhý pokus aj infúziu, po celú dobu som mal neskutočnú triašku, riadne so mnou klepalo, doktorom sa nepáčil môj krvný tlak a tep srdca, trošku divne čumeli na mňa a na monitor. Nakoniec ma odviedli na izbu kde ma napojili na infúzie (dostal som 3), každú chvíľu ma hodil jeden vojak kontrolovať a merať mi krvný tlak, dostal som aj najesť a potom som chvíľu spal. Hneď ako som sa zvládal ako tak hýbať som bežal naspäť k mojej „žltej“ čate.

Nasledovala sebaobrana kde sme cvičili údery a kopy, bola to celkom makačka ale tie 3 infúzie ma riadne nakopli, bol som z nich riadne naspeedovaný. Následne sme naskákali na tie „pop!č!“ nákladiaky ktoré nás odviezli dakam do prdele, to bola ináč už celkom tma. Robili sme v noci to čo vždy, šlapali, hlavne do kopca. Vždy keď sa zdalo že sme zdolali ten najvyšší kopec, tak za ním bol ešte vyšší, a za ním ešte jeden, a ďalší. Skurwené kopce, k tomu som si ešte rozsekol ucho na nejakom konári, takže som si fajne zaj€bal uniformu od krvi, ale pokračoval som ďalej. Čo bolo celkom prekvapujúce, nech bol ten kopec akokoľvek strmý, tak mňa vôbec neboleli nohy a necítil som sa ani unavený, tie infúzie spravili zázrak, ináč bol ten pochod na prd ako vždy. Francúzi sa tentokrát strácali nielen na ceste presunu, ale aj medzi sebou, to fakt neviem ako sa im toto darilo, asi únava. Našu čatu tvorilo iba 23 ľudí, a aj keď sme sa dali dokopy, tak sa chlapi nevedeli nájsť a strečkovali na mieste 10-15 minút kým sa znova zorganizovali. Všetci to boli tvrdý vojaci, s vysokou disciplínou, fyzičkou atléta, čo mali odstrieľaných tisíce nábojov, prešli cvičením v džungli a všetci mali parašutistický výcvik, ale ich taktické zručnosti a rýchlosť ktorou ich vykonávali …. no to bolo doslova mizerné. Zmena formácií vzhľadom na terén im asi nič nehovorila, jedine čo poznali bolo pohybovať sa v zástupe s „ako takým“ zaistením. Francúzi si strašne radi delia pozemky takým malým plotíkom s dvoma oceľovými drôtmi, tak akurát vo výške kolien. Na týchto plotoch sa všetci potkýnali a padali na zem jak hnilé hrušky, nikoho nenapadlo ten drôt prišlapiť aby ďalší mohol prejsť, oni sa radšej potkli, vstali a išli bez slova ďalej, ďalší sa potom potkol, spadol, vstal a išiel a tak furt dokola. Ja som to už nevydržal a predbehol som celú čatu, väčšinu pochodu som nerobil nič iné len prešliapaval ten drôt aby ostatný mohli prejsť, preto ma dali potom dopredu ako pátrača. Asi po 500 takomto plotíku som to nevydržal a jednoducho som ho rozkopal, nemal som na to už nervy. Na jednej ceste ktorou sme išli hliadkoval LANDEROVER OPFORu ktorému sme sa museli vyhýbať, takže zakaždým keď sa blížil sme sa skryli do lesa. Problém bol v tom že chalanom trvalo strašne dlho sa znova zorganizovať a vyraziť, takže ten LANDEROVER mal čas sa otočiť a prísť naspäť, a celý proces sa opakoval. V jednom bode nám takto trvalo prejsť 100 m asi hodinu, ako to ma riadne sralo.

Potom sme konečne našli nejakú cestu na ktorú ten LANDEROVER nemohol vyjsť a išli sme po nej, lenže sme zastavovali každých 300-400 m aby sa Frantíci našli na mape a medzi sebou aj keď mali GPS, veľakrát sme sa stratili a museli sme sa vracať späť, raz nás dokonca museli obrátiť inštruktori, to robilo ten presun strašne dlhý, takto nejako sme sa prešliapali do piatka. V noci sme mali úplný spln, takže bolo krásne všetko vidno terén. Po toľkých hodinách šliapania boli chalani už riadne unavený, všetci vyzerali a chodili ako zombíci. Pri preliezaní jedného plotu som dostal riadnu šupu od elektriky, ten plot bol pod prúdom. Omylom sme niekomu prešli cez pozemok kde pásol kravy, tie nás potom prenasledovali, už som pomaly pripravoval granát, nič lepšie na moju obranu v prípade útoku kráv som nemal. Po X kilometroch sme konečne došli do bivaku pri pevnosti a všetci sme doslova odpadli do spacákov.

Po krátkom odpočinku sme ráno mali prednášku a cvičenie z výbušnín, učili sme sa viazať bleskovicu, pripájať rozbušku a detonátor, kompletovať a odpaľovať cvičné nálože rôznymi spôsobmi + ešte ako sa likviduje nejaké UXO.

Piatok pred obedom nás odviezol „pop!č!“ nákladiak dakam do hôr (výška cez 1800m nm) na trhaciu strelnici. Zvyšok dňa sme potom iba odpaľovali nejaké staré, hrdzavé, americké 1lb TNT nálože, to bola celkom sranda a bavilo ma to. Nemuseli sme byť ani v bunkri, ale mohli sme sa na explózie pozerať, to bola paráda, vidieť ako vyletí do vzduchu 10 kg TNT. Trošku som znervóznel keď jeden Francúz vyliezol zo skladu a asi 8 kg TNT náloží ktoré niesol v rukách, potkol sa a všetko mu to popadalo na zem, keby to nejakým zázrakom vybuchlo tak po nás nezostane ani mastný fľak na ceste. Potom bol už konečne koniec, najedli sme sa, odviezli nás naspäť do citadely, vyčistili a odovzdali sme materiál, išli na nástup a potom konečne sprcha, večera, umyté zuby, čisté prádlo a poriadny spánok v poriadnej posteli.

Comments

comments