Prvý júnový víkend sa náš tím Die Erste Kompanie vybral do bývalého vojenského priestoru v Miloviciach pri Niburku, kde sa uskutočnil tretí ročník MilSim akcie Patrola, ktorú organizovali chalani z Military Experience. V poradí už tretí ročník tejto akcie sme navštívili po druhý krát ( report z Patrola II. ), tento krát na strane jednotiek NATO.
Ako vždy, začala príprava na akciu už doma prípravou materiálu. Predom sa tiež dohodlo, kto bude niesť aké časti spoločného vybavenia jednotky tak, aby sme mali rozloženú váhu a neniesli so sebou zbytočnosti či duplicitne vybavenie. Naša jednotka dostala informáciu, že budeme pôsobiť ako prieskumný tím. Podľa toho sme sa aj zariadili. Naše rady rozšíril príslušník 2nd Battalion, 8th Marines, Echo Company reenacted, vďaka čomu dosiahol náš počet štyroch, čo bolo ideálne pre vedenie prieskumnej činnosti.
Na miesto určenia sme prišli s hodinovým predstihom a po štandardných prípravách, vystrojení a vyzbrojení sa všetko začalo. Na miesto došiel cca okolo 23:00 náš veliteľ spoločne s kolónou vozidiel. Boli povolaný velitelia, kde dostali prvé inštrukcie k presunu. Následne sme naskákali na korbu pristavenej V3S a vydali sa smerom k našej plánovanej základni. Na ceste nás čakala prvá zahrievacia úloha – kolóna zastavila pred dôležitou križovatkou, kde sa od nás mali oddeliť špeciálne jednotky. Naša skupina Korzár tak vykonala zaistenie tejto križovatky. Potom nás čakala už len jedna zastávka, kde sme spoločne s ostatnými jednotkami zaistili kruhovú obranu a konečne sme dorazili na miesto určenia.
V priestore, kde sme mali zriadiť našu FOB, sa nachádzalo niekoľko podozrivých osôb. Po ich prehliadke sa zistilo, že majú zo sebou zbrane a tak boli podozriví okamžite zadržaní a predvedení k výsluchu. Vykonali sa dôkladné prehliadky a zaistil všetok nájdený materiál. Naša jednotka bola povolaná na zaistenie podozrivého zariadenia, keďže náš team mal EOD špecialistu. Kým ho špecialista prehliadal, zvyšok tímu zaistil bezpečný priestor. Zo zariadenia sa napokon vykľula neškodná mobilná nabíjačka a tak sme boli poverený prieskumom okolia. Po zabezpečení perimetra FOB nastal relatívny pokoj a chvíľu sme sa venovali ochrane základne. To trvalo približne do 01:00, kedy bol povolaný náš veliteľ k veliteľovi našej základne.
Konečne náš veliteľ prišiel s prvou úlohou – v priestore neďaleko letiska sa malo nachádzať postavenie protilietadlovej batérie, ktorú tam postavili povstalci v snahe napadnúť naše lietadlo, ktorého prílet bol plánovaný na 09:00 ráno. Tento priestor bol špecifikovaný len orientačne a jednalo sa o rozľahlú plochu s množstvom ostrovčekov kriakov a stromov. Nočná doba nebola tiež ideálna na preskúmanie tej plochy, ale úlohe bola prikladaná vysoká dôležitosť a do svitania bolo nutné pozíciu nepriateľa lokalizovať.
Keďže nás čas tlačil, určili sme si cestu ktorou sa dostaneme na miesto a spôsob ako danú oblasť prehľadáme. Čakal nás krátky presun lesom a dostali sme sa k danému priestoru. Našťastie bola vďaka mesiacu a hviezdam prijateľná viditeľnosť, na strane druhej sme si však museli dávať veľký pozor, aby sme neboli odhalený my sami. Postupovali sme opatrne, krytý tieňom a často využívali prestávky na načúvanie a pozorovanie. Čas pomaly ubiehal a my sme stihli obísť jednu stranu priestoru a jeho stredom sa vracať k miestu, odkiaľ sme začali. Konečne som ako pátrač v našej skupine narazil na podozrivý objekt, ktorý pôsobil veľmi neprirodzene. Venoval som dosť času na pozorovanie jeho okolia, keď v tom som zazrel pohyb tmavej postavy neďaleko tohto objektu.
Pomaličky sme sa stiahli a rozdelili na dve skupiny, jedna zaisťovala únikovú trasu a druhá zbavená prebytočnej záťaže sa vybrala na prieskum podozrivého miesta. To už hodinky ukazovali niečo okolo štvrtej hodiny a začínalo sa pomaličky brieždiť. Priblíženie bolo v danom teréne veľmi náročne a bolo ťažké nevydávať žiaden zvuk. Podarilo sa nám však dostať na dohľad, bohužiaľ sa aj napriek brieždeniu nedarilo rozoznať o aký objekt sa jedná. Zhodou okolnosti sa našim smerom zadívala aj nepriateľská hliadka, čo v nás vzbudilo dojem, že sme prezradený. Okamžite sme sa stiahli k zaisťovacej skupine a vzdialili sa do bezpečnej vzdialenosti. V relatívnom bezpečí sme odoslali veleniu informácie o zatiaľ len domnelom mieste, kde sa nachádza odpaľovacie zariadenie.
Konečne nám bolo dopriate si oddýchnuť a tak sme sa stiahli do neďalekého lesa, kde sme sa prestriedali pri odpočinku a dopriali si každý aspoň po hodinke spánku. Pred ôsmou hodinou sme dostali rádiom správu o plánovanom útoku na vytypovanú pozíciu. Našou úlohou bolo sa stretnúť na danom gride s útočnou skupinou a spoločne s ňou vykonať útok na pozíciu rebelov. Stretnutie aj následné spoločné priblíženie k postaveniu rebelov prebehlo bez najmenších problémov.
Problémy nám spôsobil až samotný útok. Na pozícií bolo viac rebelov, ako sme odhadovali a v tejto hodine už boli aj patrične prebudený a pripravený na obranu. Naša skupina Korzár sa vrhla v pred a postupne začínali straty, až pokiaľ sme nepadli všetci. Druhá skupina začala útočiť spoločne s nami, ale narazili tiež na tuhý odpor a ich útok, ako hlavnej sily, nemal potrebnú dynamiku. Mŕtvych však pribúdalo na oboch stranách a celú situáciu zachránili až posledný dvaja vojaci armády NATO. Rebeli boli postrieľaný na hlavu a naša úloha bola splnená. Konečne sme rozoznali, že čudným objektom z noci bola skupina zaparkovaných aut, ktoré boli zamaskované maskovacou sieťou – veľmi dokonalo. Našim dvom hrdinom sa podarilo nájsť aj AA raketu krátkeho dosahu, ktorú odviezli na našu základňu k preskúmaniu. Naša prvá misia bola teda aj napriek vysokým stratám úspešná. Boli sme spokojný, že sme zvládli najdôležitejšiu časť a to lokalizáciu postavenia rebelov.
Po príchode na základňu nás čakal 2h respawn, ktorý sme všetci využili na jedlo a ďalší spánok. Hneď po respawne sme boli rozmiestnený na vonkajší perimeter našej základne. Netrvalo dlho a na základňu bol vedený útok, nevedeli sme, že zámerom organizátorov bolo simulovať masívny útok na našu základňu, a tak mali útočníci skrátený 10min respawn, zatiaľ čo u nás to bolo stále spomínané 2h. Netrvalo dlho a základňa bola čoskoro celá vystrieľaná. Po respawne nás čakala pre nás už stereotypná úloha a to obrana vonkajšieho perimetru FOB. Spestril ju občasný príchod nejakej osoby na základňu, či spozorovaný kontakt ruských špeciálov, kedy sa vykonala patrola v širšom okruhu základne.
Hodiny pomaličky ubiehali a slniečko pražilo, teplota sa vyšplhala na 28 stupňov. Ocenili sme prítomnosť dostatku pitnej vody a možnosť ostať skrytý v tieni blízkych stromov. Nepopulárna práca brániť základňu sa podpísala aj na podlomenej morálke v tíme, nakoľko sme počítali s prácou v teréne. Boli sme pripravený stráviť akciu v teréne s plnou výstrojov, s minimálnou prítomnosťou na základni. Nevieme či organizátor mal nedostatok úloh, alebo veliteľ nedostatok mužov, že sa rozhodol nás sušiť doma, ale sobotný deň bol pre nás vo veľkej miere sklamaním. Mimo jednej prestrelky, ktorá bola „airsoftovým“ doplnkom akcie, sme sa venovali výhradne nudnému stráženiu na obrannom perimetri.
Trocha života do nás vniesla ďalšia úloha. Popoludní dobehla na našu základňu slečna s pálčivou žiadosťou o pomoc. Jej brata zajali miestny banditi a požadovali od nej výkupné. Veliteľ poveril našu jednotku, aby eskortovala slečnu na miesto, kde mali zadržiavať jej brata a dostať ho z rúk banditov prioritne mierovou cestou. Bola to výborná príležitosť, ako si zlepšiť renomé u miestneho obyvateľstva. Ako doprovod k nám bola pridelená ešte jedná skupina, jej meno si bohužiaľ nespomeniem. Spoločne sme sa teda vydali na miesto, kde sa mali nachádzať banditi aj s rukojemníkom. Cestou nás navigovala poškodeného sestra a netrvalo dlho, kým sme sa tam dostali. Naše družstvo zaisťovalo spomínanú slečnu a chalani z druhého družstva sa vydali k banditom. Okamžite po kontakte s nimi začalo vyjednávanie. Musím uznať, že sledovať pri tom našich susedov je naozaj zážitok. Vyjednávanie znelo veľmi vierohodne, tak isto ako správanie a požiadavky banditov. Naša skupina korzár sa zatiaľ presunula potajomky do krídla, aby sme mohli v prípade problémov okamžite zasiahnuť nepozorovane z druhého smeru.
Vyjednávanie však dopadlo pozitívne a druhé družstvo sa po krátkom čase odobralo na miesto výmeny spoločne s banditmi. my sme sa zatiaľ pomaličky aj so sestrou poškodeného presúvali za nimi, keď zrazu zaznela streľba a banditi všetci padli mŕtvi k zemi. Nasledovala už iba eskorta rukojemníkov späť na našu bázu. Celá akcia zabrala najviac 90 minút, nakoľko sa miesto zadržiavania nachádzalo neďaleko. Misia bola zaujímavá skôr z pohľadu vyjednávania a LARP priniesol len slabší občerstvujúci vánok v inak nudnom dni.
Do sobotného večera nám už ostávalo len stráženie vonkajšieho perimetra a príprava na noc. Rozdelili sme sa na dve dvojice, aby bola možnosť sa v noci prestriedať medzi strážením a spánkom a našli si výhodné oporné body, ktoré sme obsadili. Podvečer kontroloval obrannú líniu aj veliteľ a dostali sme info, že sa do rána počíta skôr s odpočinkom. Vtedy padlo u nás rozhodnutie, že hneď skoro ráno sa poberieme na cestu domov. Predpoklad na nedeľný deň bol už iba airsoftový stret oboch strán. Tak sa teda aj stalo a po nočnom odpočinku sme sa sa o 5:00 odobrali k auto a akciu opustili.
Ak by som mal akciu porovnať s minulým ročníkom, kedy sme pôsobili na strane rebelov – vtedy sme mali viac rozmanitejších úloh a menej airsoftových vložiek. Tento rok sme boli pripravený pôsobiť v teréne a plniť prieskumné úlohy, to nám však okrem prvej noci nevyšlo. Akcia bola pre nás v sobotu demotivujúca a rozhodli sme sa ju v nedeľu ráno opustiť. V každom prípade, domov sme si odniesli nové skúsenosti z nočnej činnosti v neznámom teréne.
Pohľad príslušníka z 2/8 Echo Company Ree:
Na akcii Patrola III za jednotky NATO som pôsobil v tíme hĺbkového prieskumu EOD špecialista a viacmennej ako aj spojár. Na akciu som sa dlho veľmi tešil, pretože keď som čítal reporty z minulých ročníkov a zážitky zúčastnených, tak minulé ročníky vyzerali super a nevedel som sa dočkať. Konečne nejaká poriadna LARP / MILSIM akcia v dobrom priestore. Akciu organizovali známe české kluby, čo sú celkom slušné kapacity čo sa týka skúsených ľudí, tak som sa pripravoval na to, že to bude fakt hardcore. Vojenská disciplína, ľudia na profesionálnej úrovni, iba minimálne vybavenie a pôsobenie hlavne v poli v neustálom nasadení s minimom odpočinku, jednoducho žiaden bullshit. Na FB sa vytvorila skupina kde sme sa dozvedeli nejaké veci ako operačný námet a herné strany, priestor pôsobenia, nevyhnutnú výstroj čo musí každý mať a volacie znaky. Veľmi ma potešilo ako dokázali z prihlášky v Microsoft Word, skomoliť moje meno. Od chalanov z DEK ku ktorým som sa pridal, mi bolo povedané nech svoju taktickú výstroj obmedzím na minimum, nech vyhodím všetky oceľové pláty z vesty, nech si neberiem ani prilbu a nech si zbalím absolútne minimum na tri dni do malého ruksaku, pretože na akcii budeme makať ako psy, tak aby som sa rýchlo neunavil a aby sme boli čo najviac mobilní.
Noc z piatka na sobotu na akcií bola super, presun v konvoji aj s obrneným vozidlom BRDM-2, zaisťovanie križovatky, podávanie hlásení o pohybe civilov v okolí. Ale pár veci ma hneď na začiatku zarazilo, nastupovanie ľudí na korbu P-V3S ktorou sme sa viezli, bolo extrémne pomalé a strašne chaotické, nebol tam nikto kto by tomu dal nejaký systém alebo poradie, chalani čo nastúpili na korbu si dali svoje obrovské ruksaky na podlahu rovno pred naše nohy, miesto toho aby ich uložili na koniec korby, kde bolo miesto, alebo pod lavice kde by nezavadzali. To urobili napriek tomu že vedeli, že budeme o chvíľu zosadať a budeme zaisťovať okolie. Tak to aj dopadlo, pri zosadaní z P-V3S sme sa všetci zrážali a potkýnali o tie batohy, ktoré ležali po celej podlahe, celé nám to trvalo strašne dlho, keby sa počítalo s nepriateľskou akciou už pri presune, tak by nás v tom momente dlhou dávkou dostal jeden človek. To isté sa opakovali znova pri nasadaní, povedal som si: „OK, nie každý má často príležitosť s plnou výstrojou nasadať a zosadať z nákladiaku, toto sa mohlo stať každému“. Ďalšia vec ma zarazila pri nočnom presune, teraz už v pešej zostave. K veži kde sme mali vybudovať Patrol Base, okrem toho že sme boli tak hluční, že by sme zobudili aj mŕtvych, tak chalani čo išli pred nami mali v prdeli nejaké formácie alebo adekvátne rozostupy, jednoducho boli nalepení jeden na druhom.
Úder na vežu prebehol značne chaoticky, aspoň z toho čo som videl. Od veliteľa sme dostali cez rádio iba jednouchý rozkaz, choďte vpred a buďte agresívny, útočilo sa v úzkom pásme a iba z jedného smeru, a to z hlavnej príjazdovej cesty! Keby boli na nás pripravení, tak sme mŕtvi do 30 sekúnd. Pri veži zavládol obrovský chaos, ľudia boli všade, behali hore dole, naši aj neznámi, aspoň čo som videl tak v tom nebol žiadny systém. Veliteľ ma po chvíli zavolal nech skontrolujem podozrivú krabicu plnú káblov a svietiacich LED. Keď som zistil že sa jedná o neškodnú nabíjačku, oznámil som to veliteľovi a všetky veci z krabice som rozložil na zem a roztriedil. Nejakí ľudia sa za mojím chrbtom starali o zajatcov, škoda že ich umiestnili hneď vedľa ich zabavených zbraní ktoré nikto ani len nevybil, zajatci si robili v podstate čo chceli, hýbali sa tam, komunikovali medzi sebou alebo nadávali ľuďom čo ich zabezpečovali, občas sa pokúsili načiahnuť aj po ich zbrane ktoré mali vlastne na dosah ruky, nikto ich poriadne neprehľadal, alebo nezabezpečil ich kooperáciu, jednoducho hrôza. Toto by som dal za vinu veleniu, keď už sa ide do akcie v ktorej očakávame, že zoberieme zajatcov, bolo by pekné určiť nejaký EPW tím a poučiť ich ako budú vlastne fungovať a čo budú robiť.
Po chvíli som si všimol, ako nášho bojového reportéra, ktorý bol ku nám pridelený, objíma zozadu nejaký ostreľovač v hejkale a obaja sa divne usmievajú, bral som to tak, asi sa majú radi a sú šťastní že sú tu. Okolo nich spokojne chodili ľudia zo skupiny NATO, bez toho aby im venovali len čo najmenšiu pozornosť. Opýtal som sa ich prečo sa tu v strede len tak objímajú a nič nerobia, a potom mi zrazu cvaklo, že my vlastne nemáme v našej skupine žiadneho ostreľovača. Páni, keď som to zahlásil to ste len mali vidieť ten chaos … kto bol blízko sa na nich vrhol a sral na úlohu ktorú vykonával pred tým. S prepáčením, chcel by som vedieť, ako sa K%RVA mohol priamo do nášho stredu pripliesť nepriateľ keď mala byť rozostavená kruhová obrana a prehľadané okolie?! Prečo mu vôbec nikto nevenoval pozornosť a len chodil okolo neho?! Úplne mi vrela krv, toto bol úplný vrchol nekompetentnosti a ľahostajného prístupu, a ľudí okolo to potom ani nijako netrápilo, vrátane nášho veliteľa, brali to pomaly ako samozrejmosť … boha tam … keby tomu velím ja, tak nechám klikovať všetkých až do rána, alebo ich zastrelím sám! Prehliadku, už teraz zajatého ostreľovača som dostal na starosť ja, nič dôležité som nenašiel, iba čo som odfotil nášivky tímov ku ktorým patril. Aby mi moja 100 cm zbraň pri prehľadávaní ostreľovača nezavadzala, položil som ju vedľa seba na zem, tam ale zavadzala ľudom čo chodili po celom placi hore dole, tak ju veliteľ zobral na rameno, to bolo od neho pekné, škoda že s ňou potom niekam odišiel a ja som zostal bez zbrane. Zobral som jednu zabavenú M4, ktorá mala čírou náhodou na sebe aj NVG 3. generácie, to som využíval na kontrolu okolia, našťastie som sa za chvíľu dostal spať ku svojej M16.
Po tomto incidente šlo všetko už viac menej v pohode, až do nasledujúceho rána, kedy sme mali spoločne s útočnou jednotkou zlikvidovať postavenie protilietadlovej batérie, ktoré sme pri nočnom prieskume odhalili. Pár krát som musel kvôli zaneprázdnenosti nášho veliteľa, alebo kvôli lepšiemu príjmu, komunikovať s velením cez rádio ja. Rádiová komunikácia s velením a aj s ostatnými tímami stála doslova za prd, dá sa povedať, že až na pár základných výrazov ako príjem a koniec, do rádia všetci hovorili ako do mobilu. Čo mi bolo divné, lebo do skupiny bol totiž pridaný profesionálne spracovaný R-COM manuál , podľa ktorého sa rádiová komunikácia mala viesť, ale pravdepodobne som bol jediný kto si ho čítal. Útočná jednotka minula dohodnutý bod stretnutia o 200 m juhovýchodne a prišla neskoro, stretli sme sa na polceste k nim. Naša „porada“, trvala dlho, prebiehala na vrchole kopčeka, neďaleko od cesty v úplne riedkom lese. Nikoho ani len nenapadlo skryť sa do nejakého okopu, ktorých bolo z minulých čias už vykopaných v našom okolí plno, svietili sme na tom kopčeku ako žiarovky. Do splnenia úlohy nám zostávalo 45 minút. Tesne pred cieľom som sa nášho veliteľa opýtal, či si ešte nespravíme nejaký finálny prieskum cieľa, aby sme sa uistili na čo vôbec ideme útočiť a či má nepriateľ rozostavané hliadky v okolí a koľko ich tam vlastne je, bolo mi povedané že nie, že pôjdeme na istotu, lebo na to nemáme čas. Čiastočne som súhlasil kvôli tomu času, ale viac ma trápilo, že my vlastne ani nevieme na čo útočíme, pozície nepriateľa, ani koľko ich tam je. Plán bol jednoduchý, útok po krídlách, sprava náš tím, zľava druhý. Prepad som neplánovane zahájil ja, lebo mi pred hlaveň vybehol nepriateľ v bezprostrednej blízkosti. Útok sme začali my, hneď sme sa presunuli na pozície z ktorých sme mohli ostreľovať celú plochu cieľa, len keď som sa pozrel za nás tak ma zamrazilo.
Neveril som tomu čo som videl, druhá jednotka nielenže nebola v pozícií, bola ešte pár metrov za nami, a jej členovia boli všetci nalepení na sebe. Na začiatku útoku celý druhý tím zamrzol, sedel na mieste, niekto od nich strieľal, niekto sa len pozeral, ten útok nemal vôbec žiadnu dynamiku a náš tím sám so sebe nemohol uspieť, nepriateľov bolo totiž asi 4x toľko než sme predpokladali. Ziapal som na nich nech spravia obchvat zľava, alebo obchvat sprava ale nech sa už konečne rozhýbu, lebo takto za chvíľu všetci pokapeme. Tak sme aj pokapali, 90% straty, prežili len dvaja, ktorí potom odniesli zaistenú raketu naspäť na velenie. Tak dopadol náš útok, ktorý keby bol len o trošku lepšie naplánovaný, mohol vyústiť v straty tak max 40%, cítil som sa hrozne, pripadalo mi to všetko strašne „lamácke“.
Po respawne som strávil zvyšok soboty sedením pod stromom a strážením našej základne. Na základňu boli vedené dva útoky, neviem čo sa stalo pri tom prvom, niekto niečo pokazil a chcel pustiť bandu Rusákov do základne, asi si myslel že idú len na pokec, tí potom vystrieľali hodný počet ľudí. Toto bolo tiež dosť smutné. Dá sa to vysvetliť asi už len tým, že zlyhala základná logika, alebo ten človek „na bráne“ nikdy nič podobné nerobil a nevedel, ako sa zachovať. Možno by bolo dobré ľudí čo robia zaistenie hlavnej brány pred tým aj nejako poučiť, aby vedeli čo a ako. Po vyčistení okolia sme sa ako jediná jednotka vracali späť na základňu v nejakej formácií, ostatní si išli ako na výlete… Nejaké formácie a rozostupy mali totálne v péčku. Za toto fiasko a za to ako sa ostatní správali, sme dostali všetci od veliteľa slovnú kopačku do riti a zopár klikov, to bolo asi jediné „disciplinárne opatrenie“ z celej akcie. Do druhého, masívneho útoku na našu základňu, v ktorom vystrieľali takmer všetkých, som sa moc nezapojil, po prvej dávke som mal neopraviteľnú závadu na zbrani. Snažil som sa potom aspoň navádzať paľbu ostatných tímov a hlásiť presuny nepriateľa, ale spojenie takisto zlyhalo, moje reči mali aj tak všetci u riti. Zvyšok útoku som presedel vo veži a snažil som sa ju nejako opraviť zbraň, neopravil, akurát som to zhoršil. Veliteľ základne mi požičal jeho MP-7, za čo som mu poďakoval, to bolo od neho milé, aspoň som mal zbraň s ktorou som sa mohol brániť. Potom som znova sedel iba pod stromom a díval sa na lúku a kríky, ináč nič, niekoľko hodín strávených doslova ničnerobením.
Viem, že aj to sa musí robiť, ale keďže sme boli zaradení ako jednotka hĺbkového prieskumu a bolo nám povedané, že budeme operovať väčšinu času v poli, tak mi to prišlo dosť blbé, aby práve nás nechali vysedávať pod stromami. Cítil som sa dosť mizerne, myšlienka že som cestoval 500 km na MILSIM / LARP akciu do ďalšej republiky aby som tam sedel pod stromom celý deň … bola značne demotivujúca, ale rozkaz bol rozkaz. Pá pár hodinách sedenia si nás zavolal veliteľ základne a dal si nás nastúpiť, snažil sa pravdepodobne o motivačnú reč, čo nám vyšlo, ako sme to dobre spravili, čo nám bohužiaľ nevyšlo, a za odmenu sme znova dostali pár klikov aj s pokrikom. S prepáčením mi to neprišlo vôbec ako motivačné, alebo zábavné, skôr tragikomické, hlavne že veliteľ mohol byť šťastný z úplných prkotín čo som ja bral za samozrejmosť a zožrať tú pizzu čo si nechal doviezť až do veže, to bol teda už vrchol MILSIMu. Po nástupe hurá znova sedieť pod strom. Zmena prišla až podvečer, kedy sme dostali za úlohu oslobodiť osobu zajatú banditmi, táto misia bola asi top z toho čo sme zažili, skutočný MILSIM a LARP dokopy. Škoda že to bola jediná misia svojho druhu na tej akcií a trvala fakt iba chvíľku, a to bol vlastne úplný koniec. Nič viac sa už nedialo, až do večera strávila väčšina jednotky sedením, opretí o UAZ na základni, všetci nás mali v péčku, velenie a zopár vyvolených sa zatiaľ snažili vypočúvať zachránenú osobu a jej sestru, ktorá sa ani len nenaučila svoj scenár. Celé to vypočúvanie skoro skončilo jej popravou, lebo zo zistených informácií v tom malo velenie bordel. Nikto nám nevydal žiadne úlohy, ani pod ten strom ma znova neposlali, znova raz ničnerobenie. Cítil som sa ako v škole v prírode alebo na výlete, a nie ako na nejakej MILSIM akcii. Disciplína na základni sa rozpadla úplne a morálka prerazila dno Na noc nás rozložili vo dvojiciach do kruhovej obrany okolo veže, mal prísť ďalší útok, potom ale všetky postavenia obehol veliteľ a povedal že v noci sa nič diať nebude, že môžeme oddychovať. V noci práve v tom čase, kedy sa dá najlepšie vykonávať nejaký skrytý prieskum, alebo prepady, sme spolu s mojím veliteľom vybudovali postavenie na noc aj so strechou a išli sme spať. Ráno o 5:00 sme už radšej odišli domov, aj keď akcia mala oficiálne trvať až do 10:00.
Celá tá akcia bola pre mňa veľkým sklamaním, tá akcia mi naozaj nič nedala. Vôbec nič, nebyť toho že pražilo slnko, tak by som sa ani nespotil, fyzicky na tej akcii nebolo vôbec nič náročné, psychickú záťaž predstavovala maximálne tá nuda a to sklamanie čo som prežíval. Už v sobotu poobede som mal chuť ísť domov, a stal som sa pre náš tím demotivačným prvkom, ktorý ostatných nakoniec presvedčil aby sme išli domov skorej, lebo to naozaj stálo za prd. Z celej 35 hodinovej akcie boli zaujímavé tak tri veci, presun konvojom, nočný prieskum a záchrana rukojemníka, inak nič. Možno som sa až moc tešil, možno som príliš náročný, možno mám iné predstavy o tom ako má MILSIM akcia vyzerať, ale viem, že to čo som na tej akcií zažil, dokážem zhrnúť do vety : „Bola to wannabe MILSIM akcia s wannabe MILSIM hráčmi“.
